Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

Stojíme tvárou v tvár najväčšej konfrontácii v dejinách, s akou ľudstvo malo kedykoľvek do činenia. Neusudzujem, že by si to široké rady kresťanskej spoločnosti celkom uvedomovali. Stojíme teraz zoči-voči poslednej konfrontácii medzi Cirkvou a anti-Cirkvou, Evanjeliom a anti-Evanjeliom. (Karol Wojtyla, kardinál)

Duch doby stále viac útočí na náš postoj viery. Je len málo ľudí, ktorí nejdú nakoniec s väčšinou. Jedni sa dajú zviesť hrdosťou vedy, druhí novými prúdmi literatúry, iní sa denne kŕmia programom televízie bez výberu. Nakoniec sú plní chaosu, protichodných mienok, argumentov, citových zaujatí. O dejinách sa poučujú poväčšine z filmov, hoci môžu vedieť, ako sa film tvorí, natáča, zostrihuje, koľko je v ňom trikov, koľko subjektívnosti a svojvôle pôvodcov scenára, ideového zamerania producentov a v neposlednej rade finančných záujmov. Takto ovplyvnení dostávajú sa aj ľudia pôvodne veriaci a dobromyseľní „na rovnakú stranu s lomoziacim svetom...“ (F.K. Faber, anglický konvertita a neskorší hlboký duchovný spisovateľ)

Čím sme závislejší od Boha, tým sme nezávislejší od sveta. Čím sme viac naviazaní na Boha, tým sme slobodnejší vo vzťahu ku svetu. (Josip Sanko Rabar)

Z tohto sveta i z Cirkvi – žiaľ – stále viac mizne svätá rozhorčenosť. Niekedy nastane šum, bezprostredný nepokoj, ale príliš rýchlo sa vody znova upokoja a každý sa až príliš ľahko vráti k tomu svojmu. Sme ľahostajní, apatickí, znechutení, neveríme v také hodnoty ako je čestnosť a spravodlivosť. Vieme si zvyknúť na všetko, postupne prehĺtame nestráviteľné sústa, znášame aj tie najodpornejšie zápachy, a ani si nezapcháme nos. (Alessandro Pronzato)

Keď kresťania nečítajú noviny, nevezmú do rúk dielo svetskej literatúry, keď účasť na športových podujatiach považujú za stratu času alebo nikdy nevideli divadlo zvnútra - potom niečo nie je v poriadku. Vtedy sa nesmieme čudovať, že máme odpovede len na také otázky, ktoré nikto nepoloží. (Stephan Holthaus)

Len šesť percent celosvetovej populácie si žije nad pomery a zvyšok planéty má úplne iné problémy ako parkovanie dvoch automobilov v jednej rodine. (Ján Košturiak)

Pre človeka dnešnej doby je podstatné nájsť odpoveď, ako si vo vyhni utrpenia, ktorého sa nemôže zbaviť, uprostred absurdných teroristických útokov, živelných pohrôm a nových epidémií uchovať osobnú integritu. Nielen ako to všetko fyzicky prežiť, pretože to v mnohých takých prípadoch nemá ten človek sám vo svojej réžii. Ale ako nezošalieť, nerezignovať, odkiaľ čerpať nádej a silu v takom svete zotrvávať, prípadne do takého sveta plodiť a vychovávať deti. (Tomáš Halík)

Vykladať prírodné katastrofy ako prejavy Božieho hnevu, zneužívať ich k náboženskému strašeniu a vytĺkaniu „náboženského kapitálu“ je ľudsky podlé. Navyše možno za takým prístupom tušiť herézu, skreslenie biblickej zvesti o Bohu a stvorení.
Boha, v ktorého veríme, sa nepokúšajme hľadať v ničivých vlnách tsunami – nie je to nahnevaný a ničivý morský boh pomsty a hnevu. Môžeme ho hľadať a nachádzať skôr vo vlnách solidarity, ktorá sa po katastrofách zdvihla, či už táto solidarita bola motivovaná vyslovene vierou alebo „obyčajnou“ ľudskou láskou a súcitom. (Tomáš Halík)

Bolo by bláznovstvom znepokojovať sa nad tým, kedy bude koniec sveta, pretože pre kohokoľvek z nás môže nastať koniec sveta dnes alebo zajtra, keďže smrť znamená pre každého človeka koniec tohto sveta.
Je tu teda silná požiadavka, ktorá žiaľ, našim ušiam neznie dobre, a to je Ježišovo: „Bdejte!“ Ak by sme mali presný čas, ktorý by označoval, kedy ktorý z nás zomrie, začalo by sa odpočítavanie, ktoré by znamenalo vrchol úzkosti. A teda je to tak dobré, že Boh zatajil hodinu nášho konca, ako aj hodinu konca nášho sveta. (Raniero Cantalamessa)

Reflektory kamier nás niekedy môžu natoľko oslepiť, že nám hrozí, že už nikoho okrem seba neuvidíme. Budeme sa cítiť ako „pupok sveta“ a stratíme sa v ňom. (Guy Gilbert)

Vidíme bolesť nášho sveta pri sledovaní správ, pričom popíjame svoje pivo v pohodlí vlastnej izby za bezpečne zatvorenými dverami. Zdá sa nám, že neexistuje spôsob, ako mu pomôcť. Hľadíme na tú hrôzu a počúvame výkrik chudobných. Cítime pocit viny a beznádeje, lebo nemôžme nič urobiť. Sme uväznení v našej vlastnej potrebe pohodlia a bezpečnosti.
(Jean Vanier)

Zem má kapacitu nakŕmiť všetkých jej obyvateľov za podmienky, že bohaté krajiny nezadržia pre seba to, čo patrí všetkým. (Benedikt XVI.)

Kresťanská nádej znamená vedieť o zle vo svete, ale napriek tomu ísť v ústrety budúcnosti.
(Benedikt XVI.)

V Afrike v dôsledku silného šírenia sa AIDS už dávno vyvstáva opačné nebezpečenstvo, než sa predpokladalo. Nie populačná explózia, ale zánik celých kmeňov a spustnutie krajov.
(Benedikt XVI.)

Ak si vás svet neváži, tešte sa! Aspoň raz vás neklame! (sv. František Saleský)

Dnes viac ako kedykoľvek predtým stojí ľudstvo na rázcestí. My sami môžeme tento svet premeniť na záhradu alebo z neho urobiť rumovisko. (Ján Pavol II.)

Odhliadať od sveta – to nenapomáha k Bohu. Civieť na svet – to takisto nenapomáha na ceste k Bohu. Kto však vidí svet v Bohu, stojí v jeho prítomnosti. (Martin Buber)

Kde bol Boh v tých dňoch? Prečo mlčal? Nedokážeme vniknúť do tajomstva Božieho plánu – vidíme iba odrobinky z neho a urobili by sme nesprávne, keby sme sa chceli stať sudcami Boha a histórie. Volajme k Bohu celým naším srdcom v tejto hodine, keď nás postihujú nové nešťastia, keď všetky sily temnoty sa zdajú nanovo vyvierať z ľudských sŕdc – či už je to zneužívanie mena Boha ako prostriedku ospravedlnenia násilia voči nevinným ľuďom, alebo cynizmus, ktorý odmieta uznať Boha a vysmieva sa viere v neho.
(Benedikt XVI., príhovor v Osvienčime)