Rok viery, ktorý práve prežívame, je zároveň pripomienkou 50. výročia otvorenia II. vatikánskeho koncilu. Zo všetkých strán sme vyzývaní k tomu, aby sme sa pri tejto príležitosti oboznámili bližšie s jeho priebehom, závermi i odkazom pre dnešok. Kde však nájsť zdroje, ktoré by k nám prehovorili jednoducho a zreteľne, tak, aby sme aj zložitým veciam porozumeli?

            Za jeden z takýchto zdrojov považujeme prednášku o. Jozefa Možiešika, ktorý predstavil nielen II. vatikánsky koncil, ale i ostatné koncily v dejinách Cirkvi na žilinskom diecéznom stretnutí pre angažovaných laikov. Z jeho slov vyberáme:

            Katolícka cirkev uznáva celkovo 21 koncilov. Prvých 8 koncilov sa konalo v prvom tisícročí a ich závery rešpektujú ako katolíci tak i pravoslávni. Na týchto konciloch sa pápež nikdy nezúčastnil, maximálne tam poslal svojho legáta. Koncil vždy zvolával byzantský cisár so sídlom v Carihrade – v tom čase bol Carihrad (dnešný Istanbul) „stredom sveta“ a centrom kultúry. V záujme cisára bolo, aby bol v krajine poriadok, keďže problémy Cirkvi boli zároveň aj problémami štátu.
            Prvé koncily vždy riešili vieroučné otázky. Odsúdili bludy, ktoré prenikali do učenia Cirkvi – najväčší vplyv mal arianizmus, ktorý odmietal, že Ježiš bol Bohom a pelagianizmus, ktorý odmietal náklonnosť človeka k dedičnému hriechu. Naopak tvrdil, že človek je natoľko morálne silný, že musí vlastnou vôľou vybojovať boj s pokušením a neupadnúť do hriechu. Najznámejším bojovníkom proti bludu pelagianizmu bol svätý Augustín. Z prvých koncilov v dejinách Cirkvi máme aj tzv. rozšírené (nicejsko-carihradské) vyznanie viery: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného...“
            Po rozkole, kedy došlo k rozdeleniu Cirkvi na Východnú (ortodoxnú) a Západnú (r.1054), sa už pravoslávne Cirkvi na zasadaniach nezúčastňovali a rozhodnutia koncilov neakceptovali. Otázky, ktoré sa predovšetkým na stredovekých konciloch riešili, mali častokrát nielen vieroučný, ale i politický charakter.
            Koncily tohto obdobia vždy zvolával pápež, s výnimkou dvoch. Tieto dva koncily sa konali v dobe veľmi napätej - bolo to obdobie pápežskej schizmy, kedy súčasne bolo v Cirkvi viac pápežov a nikto nevedel, ktorý z nich je ten pravý. Aj mnohí svätci tej doby mali „svojho“ pápeža, ktorého v dobrej vôli podporovali. Schizmu v Cirkvi sa rozhodli vziať do rúk významní teológovia, zástupcovia univerzít a štátnej moci, ktorí koncil zvolali. Žiaľ, situáciu vyriešili spôsobom, ktorý jediný považovali za východisko: odvolali troch existujúcich pápežov a sami zvolili štvrtého. Ale koncil nemá právo odvolať pápeža. Zachovali sa tak, ako keď deti nemajú rodičov a sami sa rozhodnú rodičov si nájsť. Jeden z týchto dvoch koncilov (Kostnický 1414-1418), je tiež neslávne známy tým, že odsúdil Jána Husa.
            Vo veľmi náročnej dobe sa konal aj Tridentský koncil (1545-1563). Bolo to obdobie, kedy sa kresťania vyčerpávali vzájomným handrkovaním sa medzi sebou, vznikali náboženské vojny. V tomto období vystúpil Martin Luther so svojimi otázkami, na ktoré nedostal uspokojivú odpoveď. Na to opustil Katolícku cirkev nasledovaný množstvom veriacich. Tridentský koncil na problémy doby reagoval, avšak riešil ich spôsobom, ktorý možno prirovnať k tomu, ako keď je na dome deravá strecha a vonku práve leje. Prvé a jediné, čo mohol urobiť, nebola oprava strechy, ale podloženie hrncov, aby nenastala v dome potopa. Tak i Tridentský koncil riešil iba najakútnejšie problémy Cirkvi a mnohé iné iba „zakonzervoval“, zastabilizoval, niečo striktne zakázal, niečo nariadil, jednoducho povedané v Cirkvi „upratal“. Ale v skutočnosti sa tým Katolícka cirkev zastavila a okolitý svet jej začal utekať.
            V línii Tridentského koncilu pokračoval i I. vatikánsky koncil (1869-1870), bol však len krátky a ostal nedokončený.

            Otcom II. vatikánskeho koncilu je Ján XXIII. Myšlienka zvolať koncil sa uňho zrodila spontánne a už päť dní na to oznámil svoj úmysel zhromaždeniu kardinálov. Bolo to len tri mesiace po jeho zvolení za pápeža. Povedal: „Keď ma kardináli zvolili, každý bol presvedčený, že budem len dočasným a prechodným pápežom. Ale som tu... s obrovským pracovným programom, aby som ho uskutočnil pred očami celého sveta.“
            Najvyššie cirkevné autority prijali správu o koncile s rozpakmi, o to priaznivejšie ju však prijala verejnosť. Cirkvi sa naskytla šanca odpovedať na problémy moderného sveta tak, aby mu v tom čase rozšíreného ateizmu a studenej vojny pomohla, aby sa konečne prestala schovávať pred svetom do ulity.
            Za miesto konania koncilu si Ján XXIII. vybral Baziliku sv. Pavla v rímskom obvode Ostia a koncil chcel nazvať Prvým ostijským. Tým chcel zdôrazniť, že sa nestotožňuje so závermi I. vatikánskeho koncilu. Na nátlak Vatikánu však Ján XXIII. zo svojej predstavy ustúpil. Koncil sa konal v Bazilike sv. Petra a vstúpil do dejín ako II. vatikánsky.
            Právom sa nazýva koncilom ekumenickým. Boli naň pozvaní pravoslávni i protestanti (tí boli prizvaní i na I. vatikánsky koncil, ale v tom zmysle, aby sa poslušne vrátili do Katolíckej cirkvi), anglikáni i letničiari, všetci ako „bratia v Pánovi“. Každý mohol predložiť svoje postrehy a návrhy. Viac sa hľadelo na to, čo nás s nimi spája ako na to, čo nás rozdeľuje. II. vatikánsky koncil bol prvým koncilom v dejinách Cirkvi, ktorý nič a nikoho neodsúdil či neexkomunikoval. „Dnes chce Cirkev viac používať liek milosrdenstva ako prísnosť,“ povedal Ján XXIII. vo svojej homílii pri otvorení koncilu.
            Vidíme, že Cirkev dozrela, oproti minulým storočiam sa zmenili jej postoje k mnohým veciam. Môžeme si to prirovnať k tomu, že inak zmýšľa človek ako 16-ročný mládenec a inak ako zrelý 50-ročný muž. Nedá sa povedať, že  jeho zmýšľanie v mladosti bolo nesprávne, ale časom vo svojich postojoch a pohľadoch dozrel. To vidíme aj v Cirkvi na II. vatikánskom koncile. Jedným zo znakov zrelosti bolo uznanie úlohy laikov (medzi nimi i žien – niečo na tú dobu revolučné), ktorí boli prizvaní na zasadnutia koncilu. Dovtedy sa nepriznávalo laikom nejaké významnejšie miesto v Cirkvi. Boli vnímaní ako ľud, o ktorý sa treba starať. Zrazu však už nebol pán farár jediným vysokoškolákom na dedine. Vzdelaných ľudí bolo okolo neho viac a mnohí vedeli mnohé veci robiť lepšie ako on. Laici sa stali kňazom partnermi.
            Koncil sa začal v roku 1962. Celkovo mal štyri zasadania, každý rok jedno, každé prebiehalo približne dva mesiace. V praxi to znamenalo, že v tomto čase sa účastníci koncilu stretli a poctivo pracovali. Každý deň vrátane soboty okrem nedele. Koncil bol ukončený na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie roku 1965. V tom čase už bol pápežom Pavol VI., ktorý po celý čas sledoval, aby sa dodržiavala línia koncilu načrtnutá Jánom XXIII., usmerňoval množstvo nápadov i pnutie, ktoré medzi účastníkmi vznikalo.
            Počas rokovaní sa vytvorila na koncile názorová väčšina a menšina. Každá z nich to ťahala iným smerom. A hoci na prvý pohľad ich rokovania pripomínali rokovania v parlamente, väčšina nemala úmysel len prehlasovať menšinu a presadiť si svoje. Oba tábory sa na tých rokovaniach snažili dohodnúť, a preto robili kompromisy. Iste, pokrokovejší by išli v mnohých veciach ešte ďalej, ale tí konzervatívnejší by to možno o to viac ubrzdili. Dohodli sa na „strednej rýchlosti“. Cirkev sme predsa Boží ľud, a preto máme kráčať všetci spoločne.
            Líniu koncilu naznačujú i prvé vety jednej z konštitúcií: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil zhromaždený v Duchu Svätom veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi.“ Slová vyslovené v čase, keď človek strácal istoty, o ktoré sa chcel oprieť. Prečítajte si tieto dve vety viackrát a pochopíte, že je v nich kus programu i viera, že Cirkev je ešte schopná v sile Ducha Svätého prehovárať k súčasnému svetu.
            V súvislosti s použitím obrazu svetla sa mi páči prirovnanie Cirkvi k Mojžišovi, ktorý dostal od Boha na hore Sinaj Desatoro a keď z hory zostupoval, tvár mu žiarila. No tá žiara bola taká silná, že ľud sa Mojžiša bál. On mal pre nich posolstvo od Boha, program, ako prejsť do zasľúbenej zeme, a oni pred ním utekajú. Cirkev si na II. vatikánskom koncile uvedomila, že sa nachádza v podobnej situácii. Má pre svet svetlo, východisko, ale svet sa jej bojí, nedôveruje jej, lebo pôsobí naň ako čudáčka. Toto je veľký význam koncilu, že tak, ako sa Mojžiš snažil postupne, po krôčikoch, približovať k svojmu ľudu, to sa rozhodla Cirkev urobiť pri odovzdávaní posolstva spásy svetu.
            Prosme aj my Ducha Svätého, aby nám obnovil srdce a prehĺbil vieru, aby sme sa tak mohli stať jasným svetlom pre tento svet.