(1 Kr 8,41-43) Šalamún sa takto modlil v chráme: „Aj keď príde cudzinec, ktorý nie je z tvojho ľudu, Izraela, z ďalekej krajiny pre tvoje meno, lebo všade bude počuť o tvojom veľkom mene, o tvojej silnej ruke a o tvojom vystretom ramene; keď teda príde a bude sa modliť na tomto mieste, ty ho vypočuješ v nebi, na mieste, kde prebývaš, a urobíš všetko, o čo ťa cudzinec bude prosiť, aby všetky národy na zemi poznali tvoje meno a báli sa ťa ako tvoj ľud, Izrael, a aby vedeli, že tento dom, ktorý som postavil, je zasvätený tvojmu menu.“

Dnešné prvé čítanie je úryvok zo Šalamúnovej modlitby pri posviacke novopostaveného jeruzalemského chrámu. To, o čo žiada Šalamún Boha, je veľkorysé. Šalamún totiž prosí nielen za svoj národ, ale aj za cudzincov, teda za pohanov, čiže za ľudí zo všetkých národov sveta, čo bolo vzhľadom na dobu, v ktorej žil, plnej úzkoprsého náboženského nacionalizmu, niečo neslýchané (nezabúdajme však, že dôvodom tohto vystríhania sa pohanov bolo neustále pokušenie národa prispôsobovať sa pohanskému svetu, čo Izrael riešil uzatváraním sa pred svetom do pocitu vlastnej vyvolenosti – tento spôsob sebaobrany pred vlastným úpadkom je vlastne veľmi rozumný, a to aj pre kresťanov, hoci by sa mal obmedziť len na čas vlastného duchovného dozrievania, a nemal by vyústiť do úplného uzavretia sa pred svetom, ktorý čaká, hoci nevedome, že mu kresťania prinesú spásu).

Šalamún žiada, aby aj cudzinci boli vypočutí vo svojich prosbách, aby teda mali podiel na dare spásy, ktorú si však starozákonný človek predstavoval ešte čisto pozemsky. Tento univerzalizmus spásy však predsa nie je až taký veľkorysý, ako ho poznáme z Nového Zákona, je tu totiž jedno obmedzenie – cudzinec musí prísť do Šalamúnovho chrámu kvôli Bohu Izraela (keď príde cudzinec ... pre tvoje meno, lebo všade bude počuť o tvojom veľkom mene), teda už musí nejako patriť, hoci len duchovne, k vyvolenému národu. Šalamún tu teda neprosí za všetkých pohanov, ale pravdepodobne len za „prozelytov“, obrátencov na vieru Izraela (exegéti však pripomínajú možnosť, že Šalamún má na mysli naozaj všetkých pohanov prichádzajúcich do Jeruzalema, teda aj tých, ktorí nemajú úmysel zdieľať so Židmi ich vieru, ale predsa si chcú akosi – hoci možno iba pohanským spôsobom – uctiť Boha Izraela). Napriek tomu je táto myšlienka prvým krokom smerom k úplnému otvoreniu brány pohanom medzi tých, ktorí môžu byť spasení. Táto myšlienka sa v plnosti uskutočnila až vznikom Cirkvi, ktorá naplno otvorila bránu spásy všetkým národom. Cirkev si je však na rozdiel od Šalamúna vedomá aj toho, že Boh zhliada na modlitbu všetkých, čo sa k nemu obracajú s úprimným srdcom, aj keby nepatrili do „košiara Cirkvi“, „lebo v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,35).

Myšlienky dnešného prvého čítania nás pripravujú na evanjelium, kde sa stretneme s pohanom (i keď možno prozelytom), ktorého si aj Židia vážili, a preto sa za neho prihovárali u Ježiša. Ježiš neváhal vypočuť prosbu tohto „pohana“ a dokonca pochválil jeho úprimnú vieru v Božiu moc, ktorou prevýšil aj samotných Židov. Jeho viera sa od viery Židov odlišovala najmä v tom, že sa nespoliehal na vlastné zásluhy, ale na Božiu dobrotu.

Obe čítania nás teda okrem iného vyzývajú opätovne sa zamyslieť nad naším vzťahom k neveriacemu alebo inoveriacemu svetu a prehodnotiť svoje postoje, ktoré sa pohybujú medzi dvoma krajnosťami – na jednej strane odmietať všetko, čo pochádza od neveriacich či inoveriacich (nielen kresťanov, ale napr. aj moslimov) a ich jedinú spásu vidieť v prijatí katolíckej viery, a na druhej strane uspokojiť sa s tým, že Boh má na každého „iný meter“, akceptovať náboženskú rozmanitosť sveta ako „Bohom danú“ (vrátane ateizmu a náboženskej ľahostajnosti) a úplne sa vzdať snahy o odovzdávanie posolstva spásy všetkým ľuďom. Obidve tieto krajnosti sú vlastne len formami uzavretia sa pred svetom, hoci odlišným spôsobom: v prvom prípade úplným uzavretím sa pred myšlienkami prichádzajúcimi z neveriaceho či inoveriaceho sveta (fundamentalizmus), v druhom prípade uzavretím sa pred vlastnou úlohou odovzdávať posolstvo evanjelia neveriacim či inoveriacim s odôvodnením, že to vlastne ani nepotrebujú, lebo Boh má pre každého jeho „vlastnú cestu spásy“, nezávislú od Kristovho evanjelia (liberalizmus). V prvom prípade ide o nedostatočnú toleranciu voči neveriacim či inoveriacim, ktorá je blízka netolerantnosti starozákonného zbožného človeka voči pohanom (a preto ide vlastne o prejav slabosti vzhľadom na nedôveru voči svojej vlastnej viere v konfrontácii so svetom), v druhom prípade ide zase o reakciu na túto náboženskú (aj kultúrnu) netoleranciu a jej úplný opak, ktorý je však tiež extrémnym riešením, lebo odmieta evanjelizáciu sveta v mene kultúrnej rôznorodosti národov (tento prúd napríklad odmieta aj misie k pohanom ako nástroj ničenia kultúrneho dedičstva starobylých národov, keďže k ich kultúrnemu dedičstvu patrí aj ich pôvodné náboženstvo – Cirkev však na túto námietku odpovedá tzv. inkulturáciou, t.j. prispôsobením náboženských foriem či prejavov kresťanskej viery kultúrnemu dedičstvu rôznych národov, takže vonkajšia forma môže zostať vlastná kultúre istého národa, zmení sa len jej vnútorný obsah tak, aby zodpovedal Kristovmu evanjeliu).

Vzťah medzi neveriacim či inoveriacim svetom a Cirkvou teda nie je jednoduchý. Cirkev sa musí neustále učiť ako na základe Kristovho príkazu ako aj vnútornej zodpovednosti za spásu druhých odovzdávať radostnú zvesť o spáse svetu, ktorý túto zvesť väčšinou neprijíma, ba často až vášnivo odmieta. Pritom Cirkev musí rešpektovať kultúrnu rôznorodosť národov a ich rôzne formy kultúry napĺňať a premieňať Kristovým evanjeliom.

Inšpirácia: http://www.pastorace.cz/Kazani/9-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

(Ž 117, 1-2) Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; R. lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky. Refrén: Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy zeme. alebo Aleluja

K tomuto žalmu pozri katechézu na slávnosť sv. Cyrila a Metoda. Dôvod výberu tohto žalmu do liturgie slova tejto nedele spočíva zrejme v zmienke o povinnosti „všetkých národov“, teda aj pohanov, resp. Nežidov, chváliť Boha, čo je myšlienka, ktorá zaznieva tak v prvom čítaní ako aj v evanjeliu.

(Lk 7, 1-10) Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.

Úryvok o uzdravení stotníkovho sluhu nachádzame aj v Matúšovom (8,5-13) a Jánovom evanjeliu (4,46-54;  v poznámkach v Jánovom evanjeliu sa síce píše, že ide o inú udalosť ako u Matúša a Lukáša, keďže isté detaily v príbehu sú u Jána naozaj odlišné – ide tu o syna kráľovského úradníka, nie o stotníkovho sluhu – ale všetko ostatné nasvedčuje, že Ján opisuje asi tú istú udalosť). V Matúšovom aj Lukášovom evanjeliu je táto udalosť zaradená v podstate hneď za Ježišovu „reč na vrchu“ (u Lukáša „reč na rovine“ – por. Lk 6,17), v ktorej Ježiš okrem iného vyhlasuje v náznakoch už aj istý univerzalizmus (všeobecnosť) spásy, najmä prikázaním o láske k nepriateľom, čo pre Izraelitov boli vlastne všetky pohanské národy. Lukáš vo svojich spisoch (evanjelium a Skutky apoštolov) na obraze cesty zvestovania evanjelia vedúcej z Jeruzalema do Ríma podáva jednoznačne univerzalistickú teológiu spásy, ktorá sa však odvíja na pozadí zložitých vzťahov medzi Židmi a pohanmi.

Stotník v malom meste, akým bol Kafarnaum, bol dôležitým úradníkom (podľa Jána „kráľovským“ úradníkom, pretože správu v Galilei mal Rimanmi ustanovený „kráľ“, resp. tetrarcha – „štvrťkráľ“ – Herodes Antipas – por. Lk 3,1). Nemusel to byť nutne Riman, v každom prípade to bol pohan sympatizujúci so židovstvom (nemusel to však byť nutne ani prozelyta). U Lukáša stotník komunikuje s Ježišom prostredníctvom židovských starších, čím chcel možno Lukáš naznačiť, že „spása prichádza skrze Židov“. Stotník Ježiša najprv pozýva do svojho domu, ale potom si asi uvedomuje, že pre Žida vstúpiť do domu pohana znamená rituálne znečistenie, dokonca aj akýkoľvek kontakt s pohanom vystavuje Žida takému riziku. Preto sa necíti hoden ani toho, aby sa s Ježišom stretol osobne (na rozdiel od Matúša aj Jána), ale prosí Ježiša o uzdravenie „na diaľku“. Stotník dôveruje samotnému Ježišovmu uzdravujúcemu slovu, čo odôvodňuje presvedčením, že Ježiš má moc samotným svojím slovom vyhnať démonov, ktorí boli podľa starovekých predstáv zodpovední za choroby (táto skutočnosť síce nie je v tomto prípade spomenutá, ale vyplýva z celého kontextu evanjelií, resp. starovekého sveta, v prostredí ktorého sa príbehy evanjelií odohrávajú). Niektorí exegéti vysvetľujú, že stotníkovo zdráhanie sa stretnúť sa s Ježišom (len u Lukáša), resp. prijať ho do svojho domu (u Jána však Ježiš sám navrhuje „uzdravenie na diaľku“, keďže k jeho stretnutiu s „úradníkom“ podľa Jána došlo v Káne Galilejskej) nepochádzala ani tak zo strachu, aby sa Ježiš rituálne neznečistil (keďže taký výklad sa v evanjeliách ani priamo nespomína), ale z jeho správneho pochopenia nedostatočnosti „zásluh“ pred Bohom. Stotník na rozdiel od židovských starších nežiada Ježiša, aby vyplnil jeho žiadosť na základe jeho „zásluh“, ale len na základe „milosti“. Je pravdepodobné, že práve v tomto správnom pokornom postoji pred Bohom, ktorý sa nepozerá na svoju vlastnú „veľkosť“ pred Bohom, ale na veľkosť Božej lásky a milosrdenstva, spočíva hlavný rozdiel, ktorý Ježiš videl medzi vierou tohto pohana a Židmi. Tento postoj si stotník osvojil pravdepodobne z čítania Biblie, ktorú Židia poznali zdanlivo lepšie ako on, ale ich pocit vyvolenosti im bránil pochopiť podstatu spásy, ktorú Mesiáš prináša.

To, čo evanjelisti zdôrazňujú v tomto príbehu, nie je samotný zázrak, ale stotníkova viera v Ježiša, osobitne  v moc jeho slova (v tejto katechéze odhliadneme od spomenutého zásadného posolstva Lukášovho evanjelia o univerzalizme spásy, teda že do spoločenstva „nového Izraela“ sú pozvaní aj pohania, ktorí dokonca svojou vierou, resp. svojou ochotou prijať Ježišom ponúkaný dar spásy predbehli Židov, ktorým bol tento dar ponúknutý ako prvým, ale ho odmietli – tento problém presunutia daru vyvolenia zo Židov na pohanov sa tiahne celým Lukášovým dielom, t.j. vrátane Skutkov apoštolov). Vhodne sa preto jeho slová, ktoré sú vyznaním viery v Ježišovo slovo, vložili do kresťanskej liturgie pred stretnutie veriacich s eucharistickým Kristom (t.j. do obradu sv. prijímania). Kresťan verí, že na Ježišovo slovo sa chlieb a víno premieňajú na jeho Telo a Krv, teda na neho samého, ktorý prichádza „pod našu strechu“, aby nás uzdravoval z hriechu a jeho následkov. Táto naša viera v Ježišovo slovo je teda podmienkou nášho uzdravenia z hriechu, čiže podmienkou spásy. Bez tejto viery k nášmu uzdraveniu neprichádza, preto je dôležité, aby sme si túto vieru stále prehlbovali a obnovovali, aby sme neprijímali Krista v Eucharistii bez náležitého uvedomenia si, kto a prečo prichádza „pod našu strechu“.

Spracované podľa: G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karm. nakl. Kost. Vydří 2003

http://www.pastorace.cz/Kazani/9-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html