(Lv 13, 1-2. 45-46) Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“

S Knihou Levitikus sa v nedeľnej liturgii stretávame len veľmi zriedka – okrem tejto nedele už len na 7. cezročnú nedeľu cyklu A (Lv 19, 1-2. 17-18), kde sa nachádza katechéza zaoberajúca sa touto knihou. Náš úryvok pochádza z tej časti knihy, kde sa hovorí o rituálnej (bohoslužobnej, kultovej) čistote (Lv 11 – 15).

Mnohé predpisy o kultovej čistote a príslušné očistné obrady sú pre moderného čitateľa Levitika nezvyčajné, až zarážajúce. Mnohé z týchto predpisov sú určené len pre levitov a kňazov, ktorí prichádzali do styku s posvätnými vecami a vykonávali posvätné úkony, ale celý vyvolený národ sa považoval za kňazský národ, za svätý národ, a preto sa mnohé predpisy týkali aj bežného života ľudí. Pre pochopenie týchto predpisov o kultovej čistote je potrebné vedieť, že nimi Boh vychovával vyvolený národ k svätosti pred Bohom, ale staroveký človek ešte nebol schopný zachovávať ba ani chápať morálne predpisy v duchu evanjelia, a predpisy o obradnej čistote boli len prípravou pre prijatie morálky mesiášskeho kráľovstva. Okrem toho tieto predpisy mali chrániť vyvolený národ pred pohanským vplyvom, mali oddeľovať Židov od pohanov – to je vlastne prvotný význam hebrejského slova pre svätosť - kódeš: byť oddelený od pohanského sveta, tak ako je Boh svojou vlastnou svätosťou oddelený od sveta ľudí (transcendentný). Levitská, kultová nečistota nemusela byť preto sama osebe morálnym previnením. Človek sa mohol stať nečistým, aj keď si plnil svoje normálne životné povinnosti, ako napr. v prípade materstva (por. Lv 12), alebo starostlivosti o telá mŕtvych (Lv 21,1nn), keď jedol mäso z nečistých zvierat (Lv 11), keď mal určité choroby (napr. malomocenstvo), atď. Hlavný dôvod, pre ktorý sa bolo treba chrániť levitskej nečistoty, bol ten, že strata kultovej čistoty vylučovala človeka na dlhší alebo kratší čas z účasti na bohoslužbe. A to sa mohlo stať aj vtedy, keď sa dotyčný mravne vôbec neprevinil. Zvrchovane svätému Bohu mohli slúžiť iba tí, čo sa zdržali nielen akejkoľvek mravnej nečistoty, ale zachovali aj pravidlá slušného správania a hygieny. Kto sa proti týmto pravidlám hoci aj nevedome previnil a chcel sa zúčastniť na bohoslužobných obradoch, musel sa najprv podrobiť príslušným očistným obradom. Predpisom o čistote, ktoré boli uzákonené v Lv 11 – 15, sa v izraelskom kultovom zákonodarstve pripisovala veľká dôležitosť najmä preto, lebo úzko súviseli so zmluvou, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom. Táto zmluva ich zaväzovala predovšetkým k čistote a k svätosti: „Ja, Pán, som váš Boh! Dokážte, že ste svätí, lebo ja som svätý … Lebo ja som Pán, ktorý vás vyviedol z egyptskej krajiny ... Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44n).

Súčasťou predpisov o kultovej čistote sú aj predpisy o malomocenstve a iných kožných chorobách (Lv 13 – 14). V skutočnosti to, čo Židia nazývali malomocenstvom, nebolo skutočné malomocenstvo, teda lepra, resp. Hansenova choroba – v dobe spísania Knihy Levitikus, nehovoriac o starších dobách, ešte táto choroba nebola natoľko rozšírená. Malomocenstvo v dnešnom chápaní, teda lepra, sa do krajín Blízkeho východu dostalo až pravdepodobne s výbojmi Alexandra Macedónskeho, ktorého vojská túto chorobu privliekli z Indie. Hebrejský výraz zara´at, ktorý hebrejská Biblia používa pre malomocenstvo, pochádza z koreňa slova, ktoré znamená „ten, koho potrestal Boh“. Židia totiž do istej miery každú chorobu, ale z akéhosi dôvodu zvlášť kožné choroby (zhrnuté pod názvom malomocenstvo), snáď kvôli ich nákazlivosti, alebo kvôli viditeľnému znameniu „prekliatia od Boha“ v podobe škvŕn na koži (príp. vredov), ktoré im snáď pripomínali „Kainovo znamenie“ (por. Gn 4,15), chápali ako Boží trest za hriech (por. Ex 9,8-12; Nm 12,10-15, Dt 28,27.35; 2Krn 26,19-23). Každý, na kom sa objavili znamenia tohto odvrhnutia od Boha (zrejme ako dôsledok nejakého tajného hriechu), bol teda vylúčený a vyhnaný z náboženského spoločenstva Izraela v dôsledku viditeľného prejavu Božieho hnevu na dotyčného človeka – hriešnika. Treba si uvedomiť, že motivácia tohto konania, teda izolácia chorého, ktorý bol vyhlásený za hriešnika, teda za kultovo, rituálne nečistého (išlo o zvlášť závažnú formu kultovej nečistoty, od ktorej sa nedalo očistiť bežnými očisťovacími praktikami), nebola medicínska, zdravotná, ale čisto náboženská.

Predpisy o zaobchádzaní s malomocnými sú do istej miery podobné predpisom o zaobchádzaní s mŕtvymi (por. Lv 13,45 – roztrhnuté šaty, neupravené vlasy, zahalená tvár – to sú znaky smútku nad mŕtvym). Malomocní boli v podstate vyhlásení za mŕtvych – hoci s možnosťou, že ak by Boh z nich stiahol kliatbu, mohli sa (na rozdiel od mŕtvych) navrátiť späť do života – teda do spoločenstva Izraela (po prinesení obety a príslušnom odobrení zo strany kňaza, ktorý dotyčného vyhlásil za opäť rituálne čistého – por. Lv 14). Kožné choroby, spojené často s rozkladom kože, totiž pripomínali rozklad mŕtvol, a keďže smrť je podľa Biblie trestom za hriech, resp. dôsledkom hriechu, preto všetko, čo smrť pripomínalo, bolo v židovskom myslení spojené s obvinením z hriechu. Malomocenstvo = smrť = hriech = odvrhnutie od Boha = vylúčenie (exkomunikácia) zo spoločenstva Izraela, ktorý si musí chrániť svätosť Božieho národa. Predpisy o malomocenstve boli u Židov oveľa prísnejšie ako u okolitých národov, ktoré mali tiež svoje náboženské predpisy o chorobách – napr. sýrsky veliteľ Náman, ktorý ochorel na malomocenstvo, nebol izolovaný od okolitého sveta, ani nepodliehal zvláštnym karanténnym opatreniam kvôli svojej chorobe (por. 2Kr 5), na rozdiel od neho však judský kráľ Oziáš (Azariáš), ranený malomocenstvom pre svoj nárok vykonávať kňazskú službu (judskí králi boli istým spôsobom považovaní na najvyšších veľkňazov Izraela, ale napriek tomu nemohli vykonávať niektoré kňazské úkony), musel až do dňa svojej smrti žiť v kráľovskom paláci v ústraní a nemohol sa zúčastňovať bohoslužieb (por. 2Krn 26,21).

Uzdravenia malomocných v evanjeliách sú preto symbolom vyslobodenia človeka z moci zla, hriechu a smrti – a prejavom Božej lásky k hriešnikom. Malomocní trpeli okrem spoločenského odvrhnutia, ktorého následkami boli chudoba a spoločenské opovrhnutie, aj náboženským odvrhnutím – nielenže sa nemohli zúčastňovať bohoslužieb, ale aj sami boli presvedčení, že sú Bohom odvrhnutí. V tomto kontexte musíme čítať aj dnešné evanjelium, pričom musíme mať na pamätí, že Ježiš sa kvôli nám sám stal malomocným – znetvoreným pri svojom umučení a na kríži odvrhnutým od ľudí aj od Boha, aby nás zbavil nášho duchovného malomocenstva, ktoré nás robí mŕtvymi pred Bohom.

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý xden v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého: Levitikus 1 – 15, Don Bosco 2004

(Ž 32, 1-2. 5. 11) Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta a v ktorého mysli niet podvodu. R. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu. R. Radujte sa, spravodliví, Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné.

Refrén:Ty, Pane, si moje útočište; zahŕňaš ma radosťou zo spásy.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 11. nedeľu v roku C.

Súvis medzi týmto responzóriovým žalmom a prvým čítaním ako aj evanjeliom môžeme vidieť vo vzťahu medzi chorobou a hriechom, ktorý je prapôvodnou príčinou každého zla vo svete, ale aj medzi chorobou, uzdravením z hriechu (prípadne aj z choroby) a pokáním – keďže choroba môže viesť k pokániu, a teda aj k uzdraveniu z hriechu, a následne dokonca aj k uzdraveniu z choroby (uzdravenie z malomocenstva, o ktorom hovorí dnešné evanjelium – a teda podľa vtedajšieho chápania aj z hriechu, ktorého je malomocenstvo obrazom –, predpokladá v poslednej vete aj prvé čítanie). Pokánie teda človeka lieči nielen z hriechu, ale aj z jeho následkov, a môže dokonca človeka priviesť aj k vyliečeniu z telesných chorôb.

(Mk 1, 40-45) K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.

Príbeh o očistení malomocného kladie Marek medzi Ježišov deň v Kafarnaume (Mk 1,21-39) a cyklus kontroverzií s Ježišovými nepriateľmi či odporcami (Mk 2,1–3,6). Týmto príbehom Marek premosťuje tieto dva celky, keďže spája uzdravovanie, ktoré bolo jednou z hlavných tém predchádzajúceho celku, s témou zachovávania Zákona, ktoré je jednou z hlavných tém nasledujúceho celku. V príbehu o očistení malomocného sú totiž prítomné obe tieto témy. Hoci tento príbeh Marek podobne ako ostatní synoptici prevzal z nejakého staršieho spoločného zdroja, vtlačil mu svoju pečať, lebo príbeh v jeho podaní obsahuje typický znak Markovho štýlu rozprávania, ktorým je časté používanie slovíčka hneď, ktorým Marek dodáva svojmu rozprávaniu dynamiku.

Hoci z evanjeliových správ sa dá usudzovať, že Ježiš uzdravil veľa malomocných (por. Mt 11,5; Lk 7,22), predsa nachádzame v evanjeliách len dva priame opisy očistenia z malomocenstva Ježišom. Prvým prípadom je uzdravenie malomocného z dnešného úryvku evanjelia, ktorý sa spomína vo všetkých 3 synoptických evanjeliách, hoci v každom z nich v trochu iných súvislostiach. V Mt 8,1-4 je uzdravenie tohto malomocného prvým Ježišom zázrakom, ktorý je konkrétne opísaný, predtým sa Ježišove zázraky v Matúšovom evanjeliu spomínajú len súhrnne ako súčasť Ježišovho ohlasovania (por. Mt 4,23-24). Druhým opisom priameho uzdravenia z malomocenstva je hromadné uzdravenie skupiny malomocných v evanjeliu sv. Lukáša (Lk 17,11-18).

Okrem týchto dvoch priamych opisov očistenia z malomocenstva Matúš aj Lukáš prinášajú správu o Ježišovom očisťovaní malomocných v odkaze, ktorý Ježiš posiela cez poslov k Jánovi Krstiteľovi ohľadne Jánových pochybností o Ježišovom mesiášskom poslaní, kde sa Ježiš pri obrane svojej identity Mesiáša odvoláva na slová proroka Iz 35,5-6 (hoci Izaiáš očisťovanie z malomocenstva ako mesiášsky znak priamo neuvádza): „slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú“ (por. Mt 11,5; Lk 7,22). Matúš okrem toho uvádza aj Ježišovo poverenie apoštolov očisťovať malomocných spolu s uzdravovaním chorých, kriesením mŕtvych a vyháňaním zlých duchov (Mt 10,8). Ale ako už bolo povedané, jedine očistenie malomocného z dnešnej evanjeliovej perikopy sa opisuje u všetkých troch synoptikov (por. aj Lk 5,12-16), pričom u Marka je to vôbec jediná zmienka o očistení z malomocenstva Ježišom. Ježiš sám však spomína aj očistenie malomocného iným divotvorcom – Elizeom, čo je známy starozákonný príbeh obsiahnutý v 2Kr 5,1nn (por. Lk 4,27).

Malomocenstvo (pod ktoré treba zaradiť široké spektrum kožných chorôb v starovekom Oriente, nielen lepru) bolo rakovinou, alebo skôr„aidsom“ Ježišovej doby, lebo to nebola len nevyliečiteľná choroba – ktorá síce nezabíjala hneď, ale malomocní boli pre vonkajšie príznaky svojej choroby, teda pre viditeľné známky rozkladu tela, považovaní v podstate už aj tak za mŕtvych –, ale ich život bol veľmi ťažký a smutný hlavne preto, že žili v opovrhnutí od ľudí, lebo boli kvôli svojej chorobe považovaní za Bohom odvrhnutých, často preto žili nielen v biede, hoci predtým boli možno zámožnými ľuďmi, ale ako „usvedčení hriešnici“ aj v spoločenskej izolácii.

Musíme si tu všimnúť výraz „očistiť z malomocenstva“, nie uzdraviť, lebo malomocenstvo sa u Židov považovalo za chorobu, ktorá spôsobovala rituálnu nečistotu človeka, a preto mu nedovoľovala priamu účasť na bohoslužbách, kvôli čomu boli malomocní považovaní za ťažkých hriešnikov, ktorých tajný hriech – hoci ľuďom možno neznámy – Boh pred ľuďmi akosi odkryl práve postihnutím touto chorobou (por. aj trest Mojžišovej sestry Márie opísaný v Nm 12). Aj ich uzdravenie sa považovalo skôr za dôsledok ich obrátenia, zmeny ich života, teda nielen za vyliečenie choroby, ale aj za očistenie sa z hriechu. Prinesenie obety po uzdravení z malomocenstva bolo súčasne opätovným prijatím do synagógy, do židovského náboženského spoločenstva. Práve preto Ježiš posiela uzdraveného malomocného ku nejakému kňazovi, aby malomocný získal „certifikát“ svojho očistenia od rituálnej nečistoty a mohol sa opätovne naplno začleniť do náboženského spoločenstva Izraela. O vylúčení malomocných z náboženského spoločenstva Izraela a o obete, ktorú bolo treba priniesť po očistení z malomocenstva sa píše v Lv 13–14.

Malomocenstvo bolo teda chorobou, ktorá mala v náboženskom myslení Izraela hlboký symbolický význam obrazu následkov hriechu na život človeka. Uzdravenie z nej sa považovalo skôr za vzkriesenie z mŕtvych než za vyliečenie z choroby, preto evanjelisti očistenie z malomocenstva zásadne oddeľujú od ostatných uzdravení. Očistenie z malomocenstva pripomína svojimi dôsledkami aj exorcizmus (posadnutí boli považovaní za nečistých rovnako ako malomocní), a isté prepojenie medzi očisťovaním z malomocenstva a vyháňaním zlých duchov možno v evanjeliách vidieť aj v tom, že Ježiš zakazuje malomocnému hovoriť o Ňom podobne ako to zakazuje aj zlým duchom (por. Mk 1,34). Je však pravdou, že Ježiš zakazuje uzdraveným hovoriť o svojom uzdravení Ježišom aj pri iných uzdraveniach (por. uzdravenie hluchonemého – Mk 7,31nn, ale aj vzkriesenie Jairovej dcéry – por. Mk 5,43). Zákaz zlým duchom svedčiť o Ježišovi je teda svojím dôvodom odlišný od zákazu hovoriť o spôsobe svojho uzdravenia, ktorý dáva Ježiš uzdraveným v úvodnej etape svojho účinkovania.

Ježiš teda tomuto očistenému z malomocenstva zakazuje hovoriť o tom, ako bol uzdravený, dokonca Marek použil výraz prísne mu pohrozil (gr. embrimēsamenos, z inf. embrimaomai, čo znamená osopiť sa, prudko vyjadriť nesúhlas). Toto slovo je u Marka použité ešte raz (Mk 14,5) v príbehu o pomazaní Ježišových nôh olejom akousi ženou v Betánii (zhodou okolností sa aj tam spomína malomocenstvo, keďže sa udalosť odohrala v dome Šimona Malomocného, por. aj Mt 26,6-13), kde prítomní vyjadrujú ostrý nesúhlas s jej konaním (A osopovali sa na ňu). Dôvodom Ježišovho prísneho napomenutia uzdraveného je skutočnosť, že Ježiš poznajúc ľudskú povahu vedel, že ľudia vnímajú viac práve túto stránku jeho ohlasovania, teda konanie zázrakov, čo im však zabraňuje vnímať podstatu ohlasovania, ktorou je výzva na pokánie a ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva.

Tak sa stalo aj v prípade tohto očisteného malomocného. Z nadšenia za svoje očistenie, ktoré ho uzdravilo nielen telesne, ale aj sociálne a nábožensky, keďže mu vrátilo normálny spôsob života medzi ľuďmi a možnosť zúčastňovať sa bohoslužieb nie ako druhoradá bytosť oddelene od ostatných, nerešpektoval Ježišov zákaz, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, a tak zabránil Ježišovi vstúpiť do mesta, do ktorého mal namierené, lebo dav by mu ani nedovolil hovoriť, ale žiadali by ho len o uzdravenia, čo však nebolo Ježišovým hlavným poslaním. Zázraky mali len potvrdzovať pravdivosť jeho slov o spáse, ktorá je najmä duchovnej povahy a prináša nám večný život. Napriek tomu zástupy si vedeli nájsť cestu k Ježišovi aj na opustené miesta, kde sa skrýval pred zástupmi túžiacimi po telesnom uzdravení. Na tieto opustené miesta však prišlo oveľa menej ľudí, akoby sa ich na Ježiša tlačilo v meste a Ježiš ich tu mohol lepšie usmerniť, aby si najprv vypočuli Božie slovo.

Z mnohých duchovných tém, ktoré tento úryvok ponúka na zamyslenie, pozrime sa aspoň na jednu skutočnosť, ktorá súvisí s proroctvom (Druho)Izaiáša z jeho „štvrtej piesne o Pánovom služobníkovi“: On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil (Iz 53,4). Toto proroctvo spomína evanjelista Matúš práve v súvislosti s Ježišovým pôsobením v Kafarnaume, ktoré opisuje aj Marek v prvej kapitole svojho evanjelia: Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (por. Mt 8,14-17). Čo konkrétne znamená toto Izaiášovo proroctvo, teda ako si prisľúbený Mesiáš vymenil s nami miesto v znášaní našich slabostí a chorôb, resp. v znášaní dôsledkov našich hriechov, môžeme vidieť zvlášť na tomto príbehu o očistení malomocného. Ježiš si naozaj vymenil miesto s malomocným človekom.

Najhorším dôsledkom malomocenstva totiž neboli v prvom rade fyzické prejavy tejto choroby, ale jej sociálne a náboženské dôsledky – vylúčenie zo spoločenstva ľudí, ale aj zo spoločenstva s Bohom. A niečo podobné sa stalo s Ježišom po očistení tohto malomocného, ktorý nerešpektoval Ježišov zákaz nehovoriť o tom ako a hlavne kým bol očistený. Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. Predtým sa tento malomocný nemohol voľne stretávať a rozprávať s ľuďmi, žil izolovane na opustených miestach, zatiaľ čo Ježiš sa slobodne pohyboval kade chcel a mohol voľne ohlasovať zvesť o spáse. Po očistení tohto malomocného mu to bolo samotným týmto malomocným znemožnené, hoci nie so zlým úmyslom, ale z neposlušnosti Ježišovým slovám, ktorú možno do istej miery ospravedlniť jeho nadšením z nadobudnutej slobody žiť opätovne medzi ľuďmi ako rovný s rovnými. Jeho konanie však spôsobilo, že Ježiš sa dostal do izolácie a nemohol hlásať Slovo. Došlo tu teda k výmene rolí, k výmene realít medzi Ježišom a uzdraveným. Táto výmena rolí naznačuje Ježišovu ochotu vymeniť si miesto s každým jedným z nás. Uskutočnil to najmä na Golgote, kde On bol opustený Bohom a prijal na seba trest za naše hriechy, aby sme my boli s Bohom zmierení a mohli opätovne vstúpiť do spoločenstva s Ním.

 Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=1201

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Novému Zákonu, 1. zväzok, Marek, Dobrá kniha Trnava 2013