(Jer 23,1-6) „Beda pastierom, ktorí nivočia a rozháňajú stádo, ktoré ja pasiem, hovorí Pán. Preto takto hovorí Pán, Boh Izraela, pastierom, ktorí pasú môj ľud: Vy ste rozptýlili moje stádo; rozháňali ste ho a nedohliadali ste naň. Preto ja dohliadnem na vás a na zlobu vašich skutkov, hovorí Pán.

Ale ja zhromaždím zvyšky svojho stáda zo všetkých krajín, kam som ich rozohnal, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa. A dám im pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú báť ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí, hovorí Pán.

Hľa, prídu dni, hovorí Pán, a vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok, kráľa, ktorý bude múdro panovať a uskutoční právo a spravodlivosť na zemi. Za jeho dní Júda dosiahne spásu a Izrael bude bývať v istote. A toto je meno, ktorým ho budú volať: Pán je naša spravodlivosť.“

Pozrime sa najprv na politickú situáciu Dávidovho kráľovstva v čase proroka Jeremiáša.

Po smrti posledného dobrého kráľa na Dávidovom tróne, Joziáša (ktorý zomrel  v r. 609 pred Kristom v slávnej bitke pri Megidde, alebo Magede, keď sa hrdinsky postavil proti obrovskej presile mohutného egyptského vojska – ktoré sa ponáhľalo na pomoc Asýrčanom proti Babylončanom – Egypťania však judské vojsko zmasakrovali; od tejto bitky pochádza ľudový názov Armageddon, alebo Harmagedon, ako miesto „Posledného súdu“; táto bitka sa stala impulzom k Jeremiášovým „Nárekom“), ktorý urobil poslednú náboženskú a sociálnu reformu Judského kráľovstva (odpadlícke Severné kráľovstvo Izraela bolo vtedy už viac ako sto rokov súčasťou Asýrskej ríše), prichádza doba záverečného úpadku Južného kráľovstva Izraela (t.j. Judského kráľovstva) a zánik Dávidovej dynastie, ako aj zánik Dávidovho kráľovstva. Judské kráľovstvo síce na rozdiel od svojho severného suseda odolalo Asýrskej ríši a dočkalo sa dokonca jej zániku, ale následný svetový hegemón, Babylonská ríša, nebola v dobyvateľskej politike o nič lepšia ako jej predchodkyňa.

Hneď po smrti kráľa Joziáša, ktorý bol posledným ako tak nezávislým kráľom malého judského kráľovstva, sa kráľovstvo dostalo do područia Egypta. Joziášov syn Joachaz, ktorého na trón posadil vidiecky ľud (bol totiž mladším synom Joziáša), nemal dostatok síl, aby sa ubránil pred egyptským faraónom Nechaom II. Kráľom bol iba tri mesiace, aj keď jeho vláda neskončila smrťou, ale zajatím v Egypte, z ktorého sa už nikdy nevrátil. Egyptský faraón za kráľa ustanovil jeho staršieho brata Eliakima, ktorému na znamenie jeho podriadeného postavenia zmenil meno na Joakim. Joakim sa snažil vyhovieť faraónovým požiadavkám, a preto vymáhal od vidieckeho ľudu striebro a zlato, aby mohol dať faraónovi toľko peňazí, koľko žiadal. Dal preto aj „oceniť“ krajinu, čiže urobil veľkú daňovú reformu, ktorej zmyslom bolo zabrániť unikaniu pred daňovou povinnosťou.  O oboch týchto Joziášových synoch svätopisec píše, že „robili, čo sa Pánovi nepáči“, aj keď ich náboženský život nekonkretizuje, ale pravdepodobne aspoň Joakim pod nátlakom Egypta, a možno aj aby sa zapáčil egyptskému faraónovi, zaviedol v krajine popri kulte Jahveho aj kult egyptských bôžikov, možno aj kult faraóna, ktorý sa vyhlasoval za božstvo. Joakimovi – Eliakimovi sa darilo asi 4 roky udržať sa na tróne v Jeruzaleme vďaka milosti egyptského faraóna. Následne sa však Judsko dostalo pod nadvládu babylonského kráľa Nabuchodonozora, ktorý sa javí ako ešte väčší utláčateľ než egyptský faraón.

K prvému odchodu najvýznamnejších mužov Judska a Jeruzalema do Babylonu došlo po definitívnom víťazstve Nabuchodonozora nad spojenými silami Egypta a Asýrie v r. 605 prnl. v slávnej bitke pri Karkemiši v Mezopotámii (Joakim sa tu pravdepodobne postavil na rozdiel od svojho otca Joziáša na stranu Egypta a Asýrie). Už vtedy bol do Babylonu odvedený pravdepodobne aj neskorší prorok Daniel. Taký bol zvyk tej doby, že členovia najvýznamnejších rodov podriadených národov boli odvedení ako rukojemníci do zajatia, kde boli akousi zárukou, že v dobytej krajine nedôjde k vzbure, ale súčasne symbolizovali veľkosť a silu víťaza, keďže reprezentovali dobyté národy a kráľovstvá. Bola to vlastne prvá z 3 etáp postupných odchodov, či skôr odvlečení Židov do Babylonu. Joakima bol spočiatku tri roky poddaný kráľovi Nabuchodonozorovi, ale potom sa proti nemu vzbúril. Nabuchodonozor (605-562) však proti nemu poslal vojská podriadených kráľovstiev. Joakim (najstarší Joziášov syn), ktorý nastúpil na Dávidov trón po svojom krátko vládnucom mladšom bratovi Joachazovi, vládol v Jeruzaleme spolu 11 rokov (609-598), najprv pod egyptským faraónom, potom 3 roky pod babylonským kráľom Nabuchodonozorom, až kým sa proti nemu nevzbúril (asi v r. 601 prnl.) a kým nebol tiež odvedený do zajatia (2Krn 36,6), z ktorého sa však časom vrátil a zomrel v Jeruzaleme (Jer 22,19). Svätopisci však ako hlavný dôvod pádu judského kráľovstva uvádzajú nie silu nepriateľských vojsk, ale nevernosť Izraelitov Pánovi, ktorý mohol národ aj kráľovstvo zachrániť, keby ho boli kráľ aj ľud počúvali.

Eliakimova (Joakimova) smrť, ktorého prorok Jeremiáš hodnotí veľmi negatívne, znamenala koniec ako-tak samostatnej vlády dávidovskej dynastie a faktický koniec ako-tak samostatného Judského kráľovstva a začiatok tzv. Babylonského zajatia, aj keď, ako sme spomínali, k prvému odvedeniu zajatcov došlo ešte pred Joakimovou vzburou proti Nabuchodonozorovi, hneď potom, ako Nabuchodonozor porazil Egypťanov a prevzal po nich vládu aj nad malými, dovtedy Egyptu podriadenými kráľovstvami Blízkeho východu.

Po smrti Joakima sa na 3 mesiace kráľom stal jeho syn Joachin (spomína sa aj ako Jechoniáš, alebo Koniáš), ktorého svätopisci takisto hodnotia negatívne. Avšak Nabuchodonozor sa rozhodol celkom si podriadiť Jeruzalem a osobne sa doň dostavil, aby ho celkom dobyl. Joachin, aby zachránil mesto, sa dobrovoľne vzdal. Joachina aj celý kráľovský dvor, šľachticov, bojovníkov aj remeselníkov, teda všetkých, čo v Jeruzaleme niečo znamenali, celkovo asi 10.000 ľudí, dal Nabuchodonozor spolu s pokladmi kráľovho domu aj Pánovho chrámu odviesť do Babylonu. To bol druhý odchod národa do babylonského zajatia, ktorý sa udial v r. 597 po krátkom obliehaní Jeruzalema Nabuchodonozorom.

Namiesto Joachina, ktorý sa stal zajatcom v Babylone, ustanovil Nabuchodonozor v Jeruzaleme „bábkového“ kráľa Mataniáša, ktorému zmenil meno na Sedekiáš, ktorý bol kráľovým (Joachinovým) strýkom, čiže mladším bratom jeho otca Joakima (Eliakima), teda už tretím synom kráľa Joziáša po Joakimovi (Eliakimovi) a Joachazovi, ktorý bol kráľom ako prvý z týchto troch Joziášových synov, ale podobne ako Joachin len tri mesiace. Aj Sedekiáš sa však vzbúril voči Babylonu, čo bol úplný koniec Jeruzalema (v r. 586 prnl.), Pánovho chrámu aj ako-tak samostatného Judského kráľovstva. Nasledoval tretí odsun obyvateľov Judey do zajatia.

Teraz si povedzme niečo o živote proroka Jeremiáša, ktorý bol očitým svedkom a vlastne aj akýmsi komentátorom skazy Jeruzalema. Ako prorok pôsobil v najkritickejšom období dejín Judského kráľovstva za vlády posledného dobrého kráľa Joziáša a jeho 3 nevydarených  synov Joachaza, Joakima a Sedekiáša, ako aj Joziášovho vnuka Joachina (Joakimovho syna), ktorý zomrel v babylonskom zajatí, spolu teda vykonával svoj prorocký úrad 41 rokov (r. 626-586 pred Kr.). Počas Joziášovej vlády, ktorú sprevádzala náboženská reforma až po tragickú kráľovu smrť (r. 609 pred Kr. pri Megide), však Jeremiáš verejne nevystupoval, keďže na to nebol dôvod, bolo to náboženský šťastné obdobie izraelských dejín. Avšak keď sa Joziášov syn Joakim začal búriť proti Babylončanom a spoliehal sa na výroky falošných prorokov a kňazov, ktorí tvrdili, že Jahve nemôže dopustiť, aby boli sväté mesto a chrám zničené, Jeremiáš odhaľoval klamnú istotu národa založenú na formalistickej bohoslužbe a vyžadoval poslušnosť Božím príkazom a vnútorné obrátenie. Slovom, písmom aj symbolickými úkonmi ohlasoval blížiaci sa Boží súd a všemožne sa usiloval zachrániť svoj národ pred katastrofou. Opätovne predpovedal zánik Jeruzalema i chrámu, obsadenie krajiny a podmanenie národa Babylončanmi ako následok hriechov a bezbožnosti ľudu. Tým si získal veľa nepriateľov vo vládnucej vrstve, takže mu dokonca zakázali vstup do chrámu. Jeremiáš však nadiktoval svoje posolstvo svojmu učeníkovi Baruchovi, ktorý ho prečítal v chráme. Kráľ Joakim však dal zvitok hneď spáliť. Jeremiášove proroctvá sa splnili. Babylončania roku 597 prvý raz obsadili Jeruzalem a odviedli do zajatia kráľa Joakima a okolo desaťtisíc popredných obyvateľov. Ale nový kráľ Sedekiáš pokračoval ďalej v odboji proti Babylončanom. Jeremiáš mu hrozil, že ak sa im nepoddá, mesto a chrám budú zničené. Sedekiáš sa však napriek všetkým jeho výstrahám spoliehal na pomoc Egypta a proti Babylončanom sa vzbúril. Oni r. 586 pred Kristom spustošili Jeruzalem, zrúcali chrám a odvliekli všetkých obyvateľov do babylonského zajatia. Jeremiáša v čase obliehania dal kráľ uväzniť vo vyschnutej cisterne. Babylončania ho vyslobodili a zverili do ochrany Jeremiášovho priateľa Godoliáša, ktorého ustanovili za vládcu nad Júdskom. Židovskí fanatici však Godoliáša čoskoro zavraždili a Jeremiáša proti jeho vôli odvliekli do Egypta, kde podľa židovskej tradície zomrel ukameňovaním.

V 22. kapitole svojho spisu prorok Jeremiáš ohlasuje trest posledným, morálne, nábožensky aj politicky slabým a nehodným kráľom z Dávidovho rodu. Poslednému, resp. najmladšiemu Dávidovmu potomkovi na jeruzalemskom tróne, Jechoniášovi (v niektorých prekladoch nazývaný aj ako Joachin alebo Koniáš), oznamuje, že už nik z jeho potomkov nebude vládnuť na Dávidovom tróne v Jeruzaleme (hoci po Jechoniášovi bol ešte istý čas kráľom Sedekiáš, úplne posledný kráľ na tróne v Jeruzaleme z Dávidovho rodu, dosadený Nabuchodonozorom, ktorý však nebol Jechoniášovým potomkom, ale jeho strýkom; potomkom Dávida bol aj Jechoniášov vnuk Zorobábel, správca, resp. miestodržiteľ Jeruzalema po návrate Židov z Babylonu, ktorý však nebol kráľom).

Na konci 22. kapitoly prorok ohlasuje, že Boh predsa raz pošle kráľa, Dávidovho potomka, ktorého prorok nazýva „Dávidovým spravodlivým výhonkom“, ktorý bude vládcom nielen nad Judeou, ale nad celou zemou. Boh teda neprerušuje Dávidovu líniu úplne, len jej budúcnosť zahaľuje do hlbokého tajomstva. S jedným z Dávidových potomkov má totiž Boh neslýchaný zámer, urobí ho Mesiášom pre všetky národy.

V texte prvého čítania tejto nedele nachádzame vlastne 2 proroctvá. Prvé proroctvo nachádzame vo veršoch 1-4. Jahve tu najprv ohlasuje trest nad „pastiermi Izraela“, teda najmä nad kráľmi z Dávidovho rodu. „Pastier“ bola totiž bežná metafora pre kráľa na celom Blízkom Východe ako aj v Starom zákone. Jeremiáš má možno na mysli konkrétnych posledných kráľov v Jeruzaleme, proti ktorým prorokoval v prechádzajúcej kapitole, vrátane Jechoniáša. Pod pastiermi však môžeme chápať aj iných vodcov Izraela, vrátane kňazov jeruzalemského chrámu. Títo pastieri totiž namiesto toho, aby sa starali o Boží ľud, ktorí patrí Pánovi, „nivočia a rozháňajú stádo“. Pod rozohnaním stáda prorok myslí roztratenie Izraelitov po okolitých krajinách z dôvodu exilu, ktorý sa v dejinách Izraela viackrát opakoval, odvlečenie istej časti Izraelitov do Babylonu bol iba jeden z mnohých exilov. Za tieto exily Boh, ako „majiteľ stáda“, viní pastierov Izraela. Boh však sľubuje, že On sám privedie svoje stádo naspäť do svojej krajiny. Môžeme v tom vidieť predpoveď návratu Izraelitov z Babylonu, ale aj predpoveď vzniku Cirkvi ako nového Izraela. A pod novými pastiermi potom môžeme vidieť novozákonné kňazstvo.

Po tomto proroctve o návrate Izraela do svojej krajiny nasleduje druhé proroctvo, ktoré sa týka Mesiáša, tajomného kráľa z rodu Dávida, ktorý sa bude odlišovať od predchádzajúcich kráľov dávidovskej dynastie. Odlišovať sa od nich bude tým, čo im chýbalo – múdrosťou, spravodlivosťou a zachovávaním práva, t.j. Božieho zákona. Meno, ktoré Jeremiáš dáva tomuto budúcemu kráľovi, ktorý prinesie Izraelu spásu, bude „Pán je naša spravodlivosť“, čo je aj ironická narážka na posledného kráľa v Jeruzaleme, Sedekiáša, keďže ide o obsah či preklad jeho mena, ktorému však nerobil česť.

(Ž 23, 1b-3. 4. 5. 6) Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. R. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. R.
Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. R. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Refrén: Pán je môj pastier, nič mi nechýba.

Ž 23 je možno najznámejším a určite jedným z najkrajších žalmov celého Žaltára. Ide o prosebný žalm, ktorý bol zložený možno viac pre osobnú modlitbu než pre použitie v chrámovej liturgii (o tom svedčí už úvodné zámeno „môj pastier“, keďže väčšinou sa v Biblii o Bohu hovorí ako o „našom pastierovi“). Názor, že žalmy boli väčšinou skladané pre „chrámovú produkciu“, sa dnes už opúšťa (tento názor sa opieral hlavne o nadpisy žalmov, ktoré sú však neskoršieho pôvodu), keďže nielenže väčšina žalmov v dnešnom Žaltári vznikla až po zániku Šalamúnovho chrámu, ale nie sú ani žiadne dôkazy o tom, že by Žaltár slúžil ako akýsi „chrámový spevník“ (hoci nie je vylúčené, že niektoré žalmy sa používali aj pri chrámovej bohoslužbe, alebo aspoň pri púti do chrámu). Aj v synagógach sa Žaltár začal pravidelne používať až po zničení jeruzalemského chrámu Rimanmi. Žalmy boli teda recitované a spievané hlavne pri spoločnej modlitbe v rodinách, alebo v individuálnej modlitbe.

Z hľadiska literárneho štýlu ide o tzv. individuálny žalospev, o volanie k Bohu v ťažkej chvíli života, ale obsahovo ide skôr o chválospev, ba ešte viac o pieseň vďakyvzdania (vďakyvzdanie sa od chválospevu líši najmä osobnejším tónom, lebo žalmista chváli Boha za osobné dary). Žalm by sme mohli nazvať aj „piesňou dôvery“, lebo žalmista uisťuje sám seba (a nepriamo aj druhých) v dôvere v Boha a chváli Boha za to, že sa človek, dôverujúci Bohu, môže na Boha spoľahnúť ako ovca na svojho pastiera v každej životnej situácii.

Podobne ako všetky žalmy 1. knihy (a asi polovica žalmov celého) Žaltára je aj tento žalm v hebrejskom nadpise (zvyčajne ide o prvý verš alebo časť prvého verša žalmu, označovanú ako v. 1a) pripisovaný kráľovi Dávidovi, ale väčšina súčasných biblistov Dávidovo autorstvo tohto žalmu, ako aj mnohých iných (dokonca všetkých) žalmov Žaltára, spochybňujú. Zámerom neskorších hebrejských redaktorov žalmov, ktorí k 73 žalmom Žaltára dali nadpis (nie podpis) l´David(Dávidov), príp. mizmor leDavid (Dávidov žalm alebo žalm od Dávida), však asi ani nebolo pripisovať autorstvo žalmu priamo Dávidovi, ale poukázať na Dávida ako prototyp modliaceho sa človeka, s ktorým sa môže neskorší čitateľ či poslucháč žalmu stotožniť (niektoré z týchto nadpisov možno chápať aj ako „venované Dávidovi“, teda v tom zmysle, že Dávid bol pre autorov jednotlivých žalmov istou inšpiráciou; spomínaný nadpis možno preto lepšie preložiť ako „žalm v duchu Dávida“, príp. „na počesť Dávida, zakladateľa židovskej chrámovej liturgie“, hoci chrám postavil až Šalamún). Postava kráľa Dávida sa v pozadí tohto žalmu (aj iných žalmov) skrýva o to viac, že naznačuje jeho životný osud – z obyčajného pastiera sa vďaka jeho vyvoleniu a dôvere v Boha stal kráľom, ktorý však musel prejsť v živote mnohými skúškami (najmä prenasledovaním od svojho predchodcu Šaula), v ktorých obstál len vďaka svojej dôvere v Boha. 

23. žalm zobrazuje Boha ako dobrého pastiera, ktorý kŕmi (v. 1), vedie (vv. 2-3) a ochraňuje (v. 4) svoje stádo. Téma Boha ako pastiera bola pre staroveký Izrael ale aj vtedajšie okolité národy, osobitne národy Mezopotámie (ale nie Egypta – por. Gn 46,34), celkom bežná. Napr. starobabylonský kráľ Chammurapi, žijúci asi v 18. st. pr. Kr., v závere svojho slávneho zákonníka píše: „Ja som pastier, ktorý prináša blahobyt a hojnú prosperitu. Moja vláda je spravodlivá ... takže silný nemôže utláčať slabého, a aj sirote a vdove sa dostane spravodlivosti.“ Hoci sa za pastierov Izraela označovali jeho králi ale aj kňazi (ale jediný kráľ Izraela, ktorému Písmo priznáva titul Pastiera, je Dávid; por. Ž 78,70-72), Izrael vedel, že jeho skutočným pastierom je Jahve, ktorý cez kráľov a kňazov, t.j. svetských a duchovných vodcov národa, hoci väčšinou nehodných, spravuje svoj ľud (por. Ez 34,2.10; Nm 27,15; 1Kr 22,17). Ale priame zmienky o Bohu ako pastierovi Izraela sú v Starom Zákone veľmi sporé (Gn 48,15; 49,15) a poväčšine sa nachádzajú práve v Knihe žalmov (Ž 78,52; 80,2; 95,7; 100,3).

Titul Pastiera bol v prorockých knihách Starého Zákona vyhradený hlavne budúcemu Mesiášovi. Proroci v prvom rade kritizujú „pastierov Izraela“ (por. napr. Jer 10,21), ale práve z tejto kritiky vyplýva nutnosť príchodu takého pastiera, ktorý bude skutočným zástupcom Boha – jediného Pastiera Izraela (por. Ez, 34. kapitola, osobitne verše 23-24, kde pod „Dávidom“ treba rozumieť mesiášskeho kráľa, ktorý bude ani nie tak priamym potomkom Dávidovej dynastie, ako skôr skutočným Pastierom národa podľa ideálneho vzoru Dávida).

Druho-Izaiáš síce titul Pastiera (Iz 44,28) a Mesiáša (Iz 45,1) priznáva aj perzskému kráľovi Kýrovi, ktorý mal výnimočnú úlohu v dejinách Izraela, ale vzhľadom na 4 piesne o Božom služobníkovi, ktorých autorom je práve Druho-Izaiáš – neznámy prorok pôsobiaci v babylonskom zajatí, ktorý pripojil svoj spis k spisu proroka (Proto)Izaiáša –, sa možno domnievať, že tituly, ktoré tento prorok priznáva Kýrovi, sú myslené len ako predobraz skutočného Mesiáša, ktorého príchod Židia po mnohých sklamaniach s rôznymi „mesiášmi“, medzi ktorých patril aj Kýros, začali spájať s príchodom „Pánovho dňa“ (niečo ako kresťanský „koniec sveta“), kedy sa zavŕšia dejiny ľudstva a nastane (na zemi) mesiášska doba (Kniha Druho-Izaiáša sa nazýva aj „Knihou útechy Izraela“ alebo aj „Knihou spásy“, v ktorej tento prorok strieda proroctvá o obnove Jeruzalema, a teda o návrate vyhnancov do Jeruzalema, s proroctvami o mesiášskej dobe, ktorú zobrazuje aj pastierskymi symbolmi – por. Iz 40,11). Podľa proroka Daniela bude preto tento Mesiáš nielen ľudskou, ale aj akosi božskou bytosťou – to je obsah pojmu „Syn človeka“ v jeho Knihe (hoci exegéti tvrdia, že postavu Syna človeka v Knihe Daniel nie je nutné chápať priamo mesiášsky, Nový Zákon tak predsa robí, keď Ježiša s touto postavou z Knihy Daniel stotožňuje, por. napr. Sk 7,55-56 – mučenícka smrť diakona Štefana a jeho predsmrtné slová).

Netreba ani pripomínať, že Ježišova obrazná reč o Dobrom pastierovi v Jn 10 (ale aj zmienky synoptikov o Ježišovi akoby pastierovi, napr. Mt 18,12-14 a Lk 15,4-7, ale aj Mt 25,31nn) je akoby priamym pokračovaním tohto žalmu a najdokonalejším naplnením jeho mesiášskeho zmyslu.

V responzóriovom žalme tejto nedele budeme počuť všetkých 6 veršov (okrem úvodného nadpisu mizmor l´David) tohto krátkeho ale myšlienkovo bohatého a poeticky veľmi vydareného žalmu. Prvé tri verše žalmu (resp. vv. 1b-3) na obraze vzťahu Boha ako Pastiera a jemu oddaných veriacich, ktorí sa úplne zverujú do jeho starostlivosti ako ovce do rúk pastiera, opisujú krásu zbožného života. Netreba však zabúdať, že ide hlavne o duchovnú krásu, o naplnenie duše radosťou a Božím pokojom v každej životnej situácii, a to aj v ťažkých a bolestných chvíľach života, o ktorých hovorí v. 4 ako o prechode „tmavou dolinou“. Tieto verše sú teda chválou a vďakyvzdaním za dar poznania Božej dobroty a starostlivosti voči ľuďom a výzvou k dôvere v Boha.

Pastiersky prút a palica (resp. palica a kyjak), ktoré sú spomenuté vo v. 4, môžu na súčasného človeka pôsobiť negatívne ako symboly prehnane autoritatívneho prístupu vyžadujúceho slepú poslušnosť, ale to je myslenie človeka súčasného „pokresťanského“ sveta, odmietajúceho akúkoľvek autoritu, ktoré je na jednej strane dôsledkom zlých skúseností s totalitnými režimami minulého storočia, ale na druhej strane je aj dôsledkom straty vzťahu k Bohu, a teda zmyslu pre pravú autoritu (strata viery v Boha a vznik totalitných ideológií pritom spolu úzko súvisia, keďže človek bez viery v Boha je náchylný uveriť falošnej ideológií, ktorá dá jeho životu aspoň nejaký, hoci len zdanlivý zmysel). Pre antického Orientálca však tieto symboly v skutočnosti mali pozitívny obsah, keďže pastierska palica zabraňovala ovciam oddeliť sa od stáda a zablúdiť, bola teda podobne ako plot či ohrada okolo stáda spôsobom, ako ochrániť ovcu pred dôsledkami jej vlastnej nerozumnosti, a pastiersky kyjak (prút) nebol určený na trestanie neposlušných oviec, ale na ochranu pred divými zvermi. Pastiersky prút a palica v tomto žalme sú teda pre žalmistu útechou, lebo mu predstavujú na jednej strane zachraňujúcu silu Božích prikázaní, ktoré človeku bránia zablúdiť na ceste životom, a na druhej strane poukazujú na Božiu ochranu pred našimi nepriateľmi, a to nielen čo sa týka pozemského života, ale aj, a vlastne hlavne, našej spásy. 

Posledné dva verše tohto úžasného žalmu, ktorý veľa kresťanov (nehovoriac o veriacich Židoch) pozná pre jeho krátkosť aj naspamäť, zrazu menia obraz Boha ako Pastiera na Boha ako Hostiteľa. Starší komentátori sa aj tieto verše snažili chápať v zmysle pastierskej symboliky obsiahnutej v prvých štyroch veršoch a poukazovali pritom na pastiersky zvyk pripraviť akúsi „hostinu“ pre ovce buď v podobe kamennej soli vloženej do válova, alebo prisypaním zrna alebo ovocia alebo iných „pochutín“, a tiež na zvyk natrieť ovciam po ostrihaní vlny chrbát olejom na odstránenie vší alebo iných parazitov alebo ako ochranu proti otravovaniu muchami. Olej sa používal aj na ošetrovanie rán. Rozumnejšie vysvetlenie pre túto symboliku v žalme sa však zdá byť opustenie pastierskej tematiky a prechod k tematike hostiny, najmä náboženskej hostiny spojenej so slávením židovských sviatkov a prinášaním „pokojných obiet“ v chráme. S takouto náboženskou obetou, pri ktorej je Jahve Hostiteľom, možno súvisí aj zmienka o chráme (Pánovom dome) v poslednom verši.

Niektorí autori, zdôrazňujúci Dávidovo autorstvo žalmu, v tomto obraze vidia zvyk kráľov tej doby „prestrieť si stôl pred očami svojich nepriateľov“ pred rozhodujúcim bojom, aby tým demoralizovali svojich nepriateľov, prípadne môže ísť o hostinu na oslavu víťazstva v prítomnosti zajatých nepriateľov – tomu by zodpovedal aj obraz až po okraj naliateho pohára s vínom na oslavu víťazstva. „Liatie oleja na hlavu“ môže predstavovať zvyk intronizácie za kráľa porazenej krajiny, a teda tiež symbol víťazstva nad nepriateľmi. V každom prípade v. 5 je obrazom spokojnosti s Božou starostlivosťou o človeka, ktorý svoj život vložil len do Božích rúk. Táto myšlienka je explicitne, už bez použitia obrazov, vyjadrená vo v. 6a. V. 6b predlžuje Božiu starostlivosť o človeka až do večnosti, keďže pod „Pánovým domom“ môžeme chápať nielen chrám, ale aj Boží dom v nebi.

Myšlienky obsiahnuté v žalme ho predurčujú tak na použitie pri pohrebných obradoch (prosba za zosnulých prechádzajúcich „temným údolím smrti“ do večného Božieho príbytku) ako aj v omšiach pri vysluhovaní sviatostí, osobitne ako príprava na eucharistickú hostinu (myšlienka hostiny je totiž prítomná tak v prvých troch veršoch žalmu ako aj vo v. 5). Veriace židovské rodiny sa tento žalm modlia pri jedle počas slávenia šabatu.

Spracované podľa: https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_23

http://biblehub.com/interlinear/psalms/23-1.htm

(Mk 6, 30-34) Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.

Minulú nedeľu sme počuli o Ježišovom vyslaní apoštolov na ich prvú misijnú cestu s poverením hlásať pokánie a s mocou uzdravovať a vyháňať zlých duchov (Mk 6,7-13).

Nevieme, čo Ježiš sám robil počas dní, keď boli apoštoli na cestách, na ktoré ich vyslal. Je možné, že odišiel niekde do samoty, aby sa modlil, ale pravdepodobnejšie je, že pokračoval v ohlasovaní evanjelia „s mocou“ (teda v spojení s uzdravovaním), pravdepodobne v Kafarnaume, kde sa zdržiaval v dome Šimona Petra, lebo po návrate apoštolov nachádzame Ježiša v situácii, keď „stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí“. Dom Šimona Petra bol pravdepodobne aj miestom, kde sa apoštoli vrátili k Ježišovi v dohodnutom čase.

Apoštoli (toto je jediné miesto, kde Marek Dvanástich nazýva „apoštolmi“, možno preto, že po svojej prvej apoštolskej ceste si toto označenie prvýkrát naozaj zaslúžili) Ježišovi porozprávali, čo robili a učili, čím vlastne zavŕšili jednu dôležitú fázu svojho výcviku na budúcu úlohu pastierov Cirkvi.

Nasledujúci verš, v ktorom Ježiš volá svojich učeníkov odpočinúť si do ústrania, sa nachádza len v Markovom evanjeliu a ukazuje Ježišovu citlivú starostlivosť o potreby apoštolov, aby sa z nich nestali akýsi otroci práce, ale aby dokázali aj oddychovať a udržiavali si tak zdravú životnú rovnováhu.

Miesto, kam sa vybrali, bolo v blízkosti rybárskeho mestečka Betsaida (názov mestečka znamená doslova „Dom rybára“), ako spomína evanjelista Lukáš (Lk 9,10). Z tohto mestečka pochádzali apoštoli Peter, Ondrej aj Filip (por. Jn 1,44 aj Jn 12,21). Ruiny tohto mestečka boli objavené pri archeologických vykopávkach v r. 1987. Mestečko sa nachádza blízko miesta, kde sa Jordán vlieva do Genezaretského jazera, východne od Jordánu, na severnom brehu jazera. V blízkosti tohto mestečka sa udial aj zázrak prvého rozmnoženia chleba (a dvoch rýb), ktorého opis nasleduje priamo po úryvku dnešnej nedele (a budeme sa ním zaoberať na budúcu nedeľu, hoci vo verzii z Jánovho evanjelia). Aj Lukášovo evanjelium zázrak rozmnoženia chleba (nazývaný niekedy aj „Nasýtenie piatich tisícov“) umiestňuje ku Betsaide.

Miesto, kde sa Ježiš utiahol so svojimi učeníkmi, bolo pravdepodobne „na vrchu“, ako spomína evanjelista Ján (Jn 6,3), ktorý takisto opisuje zázrak rozmnoženia chleba, resp. v horách východne od Genezaretského jazera. Ježiš teda odišiel s učeníkmi „na dovolenku do hôr“.

Je pozoruhodné, že zástupy sa napriek snahe Ježiša a apoštolov na chvíľu sa im stratiť z dohľadu, predsa dovtípili, kam Ježiš loďkou odchádza. Dalo by sa povedať, že zástupy „odhalili Boží zámer“.  Avšak nie všetci, ktorí hľadali Ježiša, ho hľadali kvôli počúvaniu Božieho Slova, ale skrátka kvôli senzácii.

Ako reagoval Ježiš na toto nemilé prekvapenie, keď vystúpil s učeníkmi z loďky a „videl veľký zástup“, ktorý tam bol už zhromaždený? Reagoval ako „dobrý pastier“. Namiesto rozčúlenia pocítil voči zástupu súcit a porozumenie pre ich túžbu byť s ním, a preto napriek pôvodnému zámeru oddychovať pokračoval vo vyučovaní. Ježiš vedel, že čas, ktorý mu dal Otec na tejto zemi je krátky a on si bude môcť oddýchnuť až v hrobe.

Táto situácia (pusté miesto, dlhé vyučovanie) sa stala základom pre následný veľkolepý zázrak rozmnoženia chlebov a rýb kvôli nasýteniu zástupov.

Ohľadne Ježišovho odchodu do ústrania po prvej misijnej ceste apoštolov jestvuje teória, že Ježiš sa vlastne snažil skryť pred Herodesom Antipasom (synom Herodesa Veľkého, vraha „betlehemských neviniatok“), ktorý krátko predtým dal popraviť Jána Krstiteľa. V texte evanjelií medzi odchod a návrat apoštolov z prvej misijnej cesty totiž nielen Marek (Mk 6,14-29) ale aj Lukáš ((Lk 9,7-9) vkladajú spomínaný príbeh o Krstiteľovej smrti. Matúš síce prvé vyslanie apoštolov ohlasovať evanjelium zaraďuje hneď za ich vyvolenie (Mt 1,15), ale samotnú smrť Ján Krstiteľa takisto zaraďuje pred prvé rozmnoženie chleba na pustatine. Zavraždenie Jána Krstiteľa teda mohlo Ježiša pohnúť k určitému úniku z dosahu Antipasa (por. Mt 14,12-13), keďže Herodesova správa Galiley siahala len po rieku Jordán. Východný breh Jordánu bol už mimo jeho právomoci. V prospech tejto teórie svedčí aj to, že Ježiš krátko po tomto zázraku odchádza ešte ďalej mimo Galiley, do oblasti fenických miest Týru a Sidonu, a aj potom sa až do udalosti Premenenia na hore, ktorá je istým zlomom v evanjeliách, resp. v Ježišovom účinkovaní, odkedy začal smerovať už priamo do Jeruzalema, pohyboval väčšinou na územiach mimo Galiley, napr. v oblasti nazývanej Dekapolis. Prečo by mal vlastne Ježiš unikať pred Antipasom? Pretože Herodes sa bál Jána Krstiteľa a v Ježišovi videl vzkrieseného Jána, ktoré ho dal zavraždiť (por. Mt 14,1-2 ale aj Lk 9,7-9). Za únikom pred Herodesom Antipasom však nesmieme vidieť Ježišov strach o život, ale snahu čo najviac predĺžiť svoje spásonosné pôsobenie medzi ľuďmi, kým ho nezavŕši obetou na kríži.