(Iz 55, 10-11) Toto hovorí Pán: „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“

Kniha proroka Izaiáša je v rámci prvého čítania nedeľnej liturgie najčítanejšou knihou Starého Zákona (najviac používanou v liturgii je samozrejme Kniha žalmov). Úryvky z nej čítame v prvom čítaní dokonca častejšie ako úryvky z celého Pentateuchu (t.j. zo všetkých piatich Mojžišových kníh). Liturgia tento model citovania proroka Izaiáša ako prípravu na počúvanie evanjelia prevzala v podstate z Nového Zákona, kde sa úryvky z tejto knihy (a z Knihy žalmov) zo všetkých starozákonných spisov citujú najčastejšie, keďže predobrazy Mesiáša obsiahnuté v tejto knihe sú dokonalým potvrdením Ježiša ako prorokmi prisľúbeného Mesiáša Izraela.

Kniha proroka Izaiáša však nie je jednotným dielom, má prinajmenšom dvoch, možno aj troch, ba možno aj viac autorov (keďže najmä Treťo-Izaiáš mohol byť nie jednotlivcom, ale kolektívom žiakov Druho-Izaiáša), ktorí svoje proroctvá zapisovali v rozmedzí niekoľkých storočí. Ide o kompozične najzložitejšiu a myšlienkovo najbohatšiu starozákonnú prorockú knihu. Niektorí biblisti ju dokonca prirovnávajú k labyrintu.

Dnešné prvé čítanie pochádza z časti knihy, ktorej autorom je neznámy prorok z doby babylonského zajatia, nazývaný Druho-Izaiáš (kapitoly 40 až 55). Táto časť knihy je teda asi o 200 rokov mladšia ako prvá časť knihy, pochádzajúca od skutočného Izaiáša, ktorý žil vo 8. storočí pred Kristom. Niečo o Druho-Izaiášovi si na tejto webovej stránke možno prečítať v katechézach na Kvetnú nedeľu, nedeľu Krstu Pána alebo na 5. pôstnu nedeľu liturgického roku C, ako aj v iných katechézach, ktoré sa zaoberajú kapitolami Iz 40 – 55.

Z 55. kapitoly, teda zo záverečnej kapitoly, t.j. z akéhosi epilógu tejto knihy pripisovanej Druho-Izaiášovi budeme v tomto liturgickom roku čítať ešte dvakrát; škoda len, že úryvky, ktoré predchádzajú dnešnému textu budú na rade až na 18. (Iz 55, 1-3) a 25. (Iz 55, 6-9) cezročnú nedeľu. Pre lepšie pochopenie dnešného úryvku je totiž vhodné poznať aj obsah spomenutých predchádzajúcich úryvkov (pre zaujímavosť možno uviesť, že všetky 3 spomenuté texty z 55. kapitoly tejto knihy sú obsahom alternatívneho prvého čítania na Krst Pána v liturgickom cykle B, ktorým sme sa ešte na tejto webovej stránke nezaoberali, ale Iz 55,1-11 je aj piatym starozákonným čítaním Veľkonočnej vigílie, ktoré sa však v praxi málokde v túto noc čítava).

Keďže spomenutými úryvkami sa zanedlho budeme zaoberať osobitne, pozrime sa len na dnešný úryvok, ale nie v kontexte 55. kapitoly, ale v kontexte celej tejto prorockej knihy. Ak totiž vieme, že táto knihy nie je dielom jedného autora, teda samotného proroka Izaiáša, musíme sa pýtať, čo inšpirovalo neskorších svätopiscov k tomu, že pripojili svoje proroctvá k tomu Izaiášovmu a nezaznamenali ich nezávisle od „prvého“ Izaiáša, teda pod svojím vlastným menom? Aký dôvod ich viedol k tomu, že svoje spisy zaštítili Izaiášovou autoritou?

Odpoveď je istým spôsobom obsiahnutá práve v dnešnom úryvku prvého čítania. Tou odpoveďou je nevyhnutné naplnenie pravdivosti každého Božieho slova, každého proroctva (proroctvo je len iný názov pre Božie slovo, pre informáciu od Boha, pre zjavenie Božích myšlienok). Proroctvo nie je vždy predpovedaním budúcnosti, to nie je jeho hlavný cieľ. Proroctvo sa týka skôr prítomnosti, ukazuje, akou cestou má človek ísť, aby sa vyhol nešťastiu, a aby sa naplnila Božia vôľa s človekom. A Božia vôľa s človekom je, aby sme boli šťastní. Ak sa však človek rozhodne ísť cestou neposlušnosti voči Bohu, nesmie sa potom čudovať, že sa jeho život uberá cestami, ktoré sa mu nebudú páčiť. Potvrdením Božieho slova sú činy, ktoré sa dejú v ľudských dejinách.

Dôvodom, prečo neskorší svätopisci nadväzovali na Izaiášove proroctvá je teda ten, že títo svätopisci v dejinách svojho národa videli jasné znaky naplnenia dôsledkov neposlušnosti Božieho vyvoleného národa voči Božiemu slovu, ktoré mu zvestoval už „prvý Izaiáš“, ale súčasne tomuto ľudu neustále pripomínali nádej, ktorú Boh vždy znova a znova vzbudzoval v tomto ľude v jeho ťažkých situáciách, do ktorých sa tento ľud dostal svojou nerozumnosťou, hlavne nerozumnosťou svojich vodcov. To sú dve hlavné prorocké línie v spise tak prvého Izaiáša ako aj v spisoch pokračovateľov v jeho diele, ktoré boli k jeho spisu pod jeho menom pridané.

Prvou líniou, resp. prvým typom proroctva boli „hrozby“. Izaiáš ohlasoval Boží súd nad národom kvôli spoločenským neporiadkom, zvlášť kvôli sociálnemu vykorisťovaniu. Už v prvej kapitole čítame: „Prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!“ (Iz 1,16c-17). Napriek týmto výčitkám a následným hrozbám (napr. Iz 1,28: „Záhuba hriešnikom a zločincom tiež! Čo opustia Boha, tí zahynú“) proroci vždy dávajú nádej tým, ktorí sa obrátia. Cieľom Božích trestov nikdy nie je zničenie, ale očistenie hriešnika, jeho obrátenie, hoci aj za cenu mnohého utrpenia: „Obrátim na teba svoju ruku, vylúčim sťa lúhom tvoju trosku a odstránim všetko tvoje olovo. Potom ti vrátim sudcov ako sprvoti a tvojich poradcov ako voľakedy. Vtedy sa budeš zvať mestom spravodlivých, verným mestom“ – Iz 1,25-26). A to je druhá línia či typ proroctva – proroctvo ohlasujúce nádej, zmenu k lepšiemu v dôsledku pokánia.

Izaiáš so svojím posolstvom nenašiel prijatie u svojich súčasníkov. Dostal preto pokyn, aby svoje svedectvo „zapečatil“ pre budúce generácie, ktoré snáď budú voči Božiemu slovu ústretovejšie: „Potvrď svedectvo a zapečať náuku u mojich učeníkov“ (Iz 8,16). Izaiášovo proroctvo bolo preto dlho „zapečatené“, Boh skrýval svoje slovo pred svojím ľudom, pretože ho odmietol: „Nuž bude vám každé videnie ako slová zapečatenej knihy. Keď ju dajú tomu, čo vie čítať, so slovami: „Čítajže toto!“ - odpovie: „Nemôžem, je zapečatená“ (Iz 29,11) Izaiáš sa aj so svojimi žiakmi stiahol do ústrania, ale k „otvoreniu pečate“ Izaiášovho proroctva došlo ešte za jeho života, v dobe kráľa Ezechiáša, ktorý v zúfalej situácii obkľúčenia Jeruzalema poslúchol Izaiášovu výzvu nehľadať politických spojencov u cudzích mocností (Egypt) a spoľahnúť sa iba na Pána (Lebo toto hovorí Pán, Jahve, Svätý Izraelov: „Pokáním a modlitbou budete oslobodení, v tichosti a dôvere je vaša sila“ – por. Iz 30,15). Jeruzalem bol podivuhodne zachránený, ako o tom čítame v v závere spisu prvého Izaiáša, v 36. a 37. kapitole.

Druhý Izaiáš pravdepodobne nadväzuje na myšlienky prvého Izaiáša o nádeji v dôsledku pokánia a obnovy dôvery v Pána. Aj z babylonského zajatia bol ľud oslobodený bez vlastnej zásluhy, len na základe svojej viery a nádeje v Pána. Dôvera v Božie slovo má väčšiu moc ako spoliehanie sa na naše vlastné ľudské sily. A napriek hrozbám, ktoré občas zaznievajú z úst prorokov, Božie slovo je hlavne zdrojom života, je životodarné, pozýva k životu, lebo Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (por. Ez 18,23; 33,11). Boh je Stvoriteľ, neprináša zničenie a smrť, ale tvorí život a nový začiatok. Boží stvoriteľský plán je plánom spásy, nie odsúdenia.

Ako z neba padá dážď a sneh (sneh tu pravdepodobne znamená „zimné dažde“, ktoré boli veľmi dôležité pre jarnú úrodu, ale svätopisec možno myslí aj na zasnežené vrcholky Hermonu, kde pramení rieka Jordán) a zrno prináša úrodu, tak aj životodarné Božie slovo k nám prichádza a prináša úrodu v pravom čase.

Dnešný úryvok nám teda – okrem iného – oznamuje dve vlastnosti Božieho slova, čiže duchovnej informácie, ktorú nám Boh dáva pre náš život: po prvé, že Božie slovo prináša život a nie smrť, preto sa ho nemusíme báť, práve naopak, máme po ňom túžiť a zachovávať ho, neutekať pred ním, nezapchávať si pred ním uši; a po druhé, že Božie slovo je večné, a tak v prípade, že sme si pred Božím slovom „zapečatili“ uši a srdcia, to neznamená, že Božie slovo tým pre nás stráca platnosť, že sa nás jednoducho prestane týkať; naopak, jeho účinky nás vždy dostihnú, pretože bez Božieho slova nemôžeme mať skutočný, a teda večný život.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/izaiasovo-poselstvi/

(Ž 65, 10a-d. 10e-11. 12-13. 14) Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno. R.Takto sa staráš o zem: zvlažuješ jej brázdy a vyrovnávaš hrudy, skypruješ ju dažďami a požehnávaš jej rastliny. R.Rok korunuješ svojou dobrotou, kade prej­deš, všade je hojnosť. Pašienky púšte vlaha zarosí a pahorky sa opášu plesaním. R. Čriedami oviec sa lúky pokryjú a zrnom budú oplývať doliny; ozývať sa budú jasotom a spevom. Refrén: Pane, navštív našu zem a požehnaj jej rastliny.

Ž 65 (z „druhej knihy Žaltára“ – o tejto knihe pozri  katechézu k žalmu na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa) je jeden z najkrajších ďakovných hymnov Žaltára (podobné tomuto žalmu z viacerých hľadísk sú aj nasledujúce dva ďakovné žalmy, Ž 66 a 67, ale aj pravdepodobne najstarší žalm Žaltára – Ž 29).

Žalm má slávnostný ráz, ktorý už od prvých slov môže na vnímavého čitateľa či poslucháča pôsobiť ako mohutný zvuk organu alebo ako vstup do slávnostne osvetleného a ozdobeného chrámu, kde sa koná radostná slávnostná bohoslužba na poďakovanie za duchovné aj hmotné Božie dary. Tento charakter ako aj obsah žalmu sa odráža v jeho názvoch v rôznych súčasných slovenských (príp. českých) prekladoch a komentároch: Slávnostné poďakovanie (oficiálny slovenský katolícky preklad), Vďaka za Božie požehnanie a úrodu zeme (evanjelický preklad), Hymnus vďakyvzdania (Botekov preklad), Oslavný hymnus na Boží udržování života s díkem za vyslyšené prosby (komentár J. Hrbatu), Spev vďaky (komentár G. Ravasiho), Oslava Boha za dary odpustenia a hojnosti (Komentáre k Starému Zákonu 5,Žalmy 51-75).

V hebrejskom, resp. masoretskom texte (čo je to „masoretský text“ pozri v katechéze na 20. nedeľu cez rok C, alebo aj na 1. pôstnu nedeľu v roku C) má žalm hebrejský nadpis Lamnasseah. Mizmor. L´David. Šír (Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Pieseň – preklad podľa oficiálneho katolíckeho textu žalmov,alebo doslovnejšie podľa Boteka: Pre zbormajstra. Žalm. Dávidov. Pieseň). Podľa hebrejského nadpisu žalmu ide teda o ďalší dávidovský žalm (k menu Dávida v hebrejských nadpisoch žalmov pozri napr. katechézy k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B, príp. aj na 24. a 34. nedeľu cez rok C, ako aj k žalmu na vianočnú omšu cez deň; v masoretskom texte Žaltára nachádzame 73 žalmov s Dávidovým menom v hebrejskom nadpise, z toho 37 v „prvej knihe“ a 36 v ostatných štyroch knihách Žaltára – o tradičnom rozdelení Žaltára, t.j. biblickej Knihy žalmov do „piatich kníh“, pozri napr. katechézu na 20. nedeľu cez rok C). Septuaginta (a po nej aj latinská Vulgáta) prináša ale iný preklad hebr. slova Lamnasseah (Do konca; gr. Eis to telos; lat. In finem); krátke vysvetlenie tohto (s najväčšou pravdepodobnosťou nesprávneho) prekladu z hebrejčiny pozri v katechéze na 25. nedeľu B. Vysvetlenie hebr. slova mizmor pozri v katechéze na 14. nedeľu cez rok C (ide o najbežnejší hebrejský výraz pre to, čo voláme „žalm“). Vysvetlenie k hebrejskému výrazu šír (pieseň) pozri v tej istej katechéze.

Sitz im Leben žalmu (t.j. dôvod, resp. kontext jeho vzniku a jeho pôvodnú funkciu) môžeme podľa jeho obsahu spojiť s niektorým starobylým poľnohospodárskym (pravdepodobne ešte pohanským) sviatkom, buď v čase jarných dažďov (prosba o úrodu) alebo skôr na jeseň v čase dožinkov (poďakovanie za úrodu). V každom prípade má tento žalm starobylý pôvod, a to vzhľadom na literárne prostriedky, ktoré používa (konkrétne archaické opisy božského konania vychádzajúce ešte z pohanských predstáv), hoci bol časom iste prepracovaný a doplnený o poďakovanie nielen za prirodzené ale aj nadprirodzené dary, konkrétne za odpustenie hriechov.

Žalm môžeme rozdeliť (odhliadnuc od hebrejského nadpisu žalmu, ktorý je zvyčajne označovaný ako v. 1) na tri časti (vv. 2-5; 6-9; 10-14). V našom responzóriovom žalme sa nachádza iba záverečná časť tohto žalmu. 

Tieto tri časti vytvárajú akoby obrazový triptych plný obrazov a farieb, umelecky nádherne spracovaný. Prvá tabuľa tohto triptychu (vv. 2-5) prináša pravdepodobne scénu z jeruzalemského (možno ešte Šalamúnovho) chrámu, v ktorom sa Boh Izraela v spoločenstve veriacich zjavuje ako Spasiteľ, t.j. Záchranca svojho ľudu, ktorý prináša tú najväčšiu záchranu pre človeka – záchranu z moci hriechu. Tieto verše ohlasujú a oslavujú dar Božieho odpustenia hriechov, čo je dar, ktorý otvára cestu k „jari ducha“: Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione; tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme. Ty vypočúvaš modlitby, k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech. A hoci nad nami víťazia naše neprávosti, ty nám ich odpúšťaš. Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe, prebývať bude v tvojich sieňach. Naplní nás blahobyt tvojho domu a svätosť tvojho chrámu.

Žalm sa hneď v úvode (a na začiatku každej z troch spomenutých častí žalmu, t.j. vo veršoch 2, 6 a 10) obracia v priamej reči na Boha Izraela, ktorého pomenúva všeobecným názvom Elohím (ide o tzv. elohistický žalm – pozri katechézu na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa). V tomto verši sa Boh označuje ako „Pán Siona“ (resp. „Boh na Sione“, hebr. elohím b´sijón), čo je priama narážka na Božie prebývanie v jeruzalemskom chráme, ktorý sa tak javí ako Boží palác na zemi (a teda obraz Božieho príbytku v nebi). Boh prebýva na Sione nielen preto, aby od ľudí prijímal chválu (výraz „patrí ti chvála“ v úvode žalmu je „prekladateľským orieškom“, keďže je možné ho preložiť aj ako „mlčanie je chvála“, rozdiel je iba v samohláskach, ktoré sa v hebrejskom písme nezapisovali, keďže ide o tzv. spoluhláskové alebo konsonantné písmo) a poďakovanie za Božie dary formou obiet (to je význam výrazu „plniť sľuby“ vo v. 2, pozri napr. katechézu na žalm 10. nedele cez rok A), ale aj aby podľa zvyku tej doby ako každý dobrý kráľ prijímal a vypočúval prosby (resp. modlitby), a to osobitne vzhľadom na hriešnosť človeka a potrebu odpustenia hriechov (v. 3).

V prvej časti tohto žalmu teda nachádzame veľmi peknú ukážku starozákonnej „teológie odpustenia“. Človek sa má v prvom rade snažiť o svätosť pred Bohom, resp. o účasť na Božej svätosti, teda aby sa páčil Bohu, a vďaka tejto snahe môže mať podiel aj na ostatných Božích daroch. Žalm sa ale pozerá na človeka veľmi realisticky, lebo vidí, že snahu o svätosť často premáhajú naše neprávosti, ktoré nad nami víťazia (v. 4). Božia veľkosť a milosrdenstvo voči človeku sa ale zjavuje najviac práve v odpúšťaní našich hriechov, a práve za to patrí Bohu od človeka v prvom rade chvála (chvála a vďaka sú v Biblii v podstate synonymá). Prvá časť žalmu sa končí blahoslavenstvom (v. 5), ktoré poukazuje na vrchol ľudského šťastia, ktoré nespočíva v účasti na Božích daroch, ale v účasti na Božej prítomnosti v Božom dome, ktorým je tu na zemi „chrám“ (náboženský život na zemi je ale predchuťou šťastia spasených v nebi). Toto šťastie ale nemôžeme dosiahnuť sami od seba, ale je dôsledkom Božieho daru „vyvolenia“, na ktorý ale človek musí odpovedať poslušnosťou Božiemu Zákonu.

Druhá časť žalmu (vv. 6-9) nadväzuje na prvú tým, že hovorí o spáse ako o základnom Božom konaní (Boh nechce trestať, ale zachraňovať), ale tentoraz už nielen vo vzťahu k Izraelu, ktorý je Božím vyvolencom, ale v kozmickom kontexte: Obdivuhodne spravodlivo nás vyslyšíš, Bože, naša spása, nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora. Vrchy upevňuješ svojou mocou, opásaný silou. Tíšiš hukot mora, hukot jeho vĺn aj nepokoje národov. Tí, čo obývajú zemské končiny, chvejú sa bázňou pred tvojimi znameniami, radosťou napĺňaš končiny východu i západu. Žalm prepája teológiu spásy (v. 6) s teológiou stvorenia (v. 7). Myšlienka dokonalosti stvoreného sveta sa tu kombinuje s požiadavkou „bázne“ všetkých národov (v. 9) voči Bohu Izraela.

Nachádzame tu teda spásny univerzalizmus, ktorý bol naznačený už vo v. 3 (k tebe má prísť každý človek). Základom je tu teológia stvorenia, teda Božia stvoriteľská činnosť (upevňuješ vrchy, tíšiš hukot mora), na ktorú je ale každý človek (resp. všetky národy) vyzvaný odpovedať „utíšením“ svojho odporu voči Bohu, čo je naznačené obrazom utíšenia morskej búrky, resp. obrazom Božej vlády nad morom vo v. 8 (v kultúre starých orientálnych národov je more často symbolom chaosu a protibožských síl, ktoré sú ale prítomné aj v ľudskom srdci). Spása národov sa prejavuje radosťou všetkých končín zeme nad Božími činmi (v. 9) stvorenia a vykúpenia. Táto druhá tabuľa spomenutého obrazového triptychu, ktorý žalm vytvára, teda zobrazuje celý vesmír, nad ktorým sa týči Mocný Jahve, Stvoriteľ, ktorý uzavrel sily chaosu do pevných hraníc a umlčuje aj vzburu Božích nepriateľov z radov pohanov (vo výraze „tíšiť nepokoje národov“ môžeme vidieť aj výzvu na ukončenie vojen).  

Tretia (a záverečná) časť žalmu (vv. 10-14), ktorá tvorí aj náš responzóriový žalm, je pravdepodobne najstaršou časťou žalmu. Hovorí o Bohu v archaických obrazoch božského konania, ktoré nachádzame aj v predizraelských, resp. mimoizraelských (t.j. pohanských, resp. polyteistických) náboženstvách. Predstavuje Boha ako „nebeského roľníka“ (2. sloha nášho responzóriového žalmu), ale aj ako „Pána nad dažďom“ (prvá sloha responzóriového žalmu). Predstava o „Božej rieke“ v nebeských sférach, patrí k predvedeckému obrazu sveta. Ak sa v prvom obraze žalmu Boh zjavil ako Pán Sionu a v druhom ako Tvorca vesmíru, v tejto tretej scéne je zobrazený ako nebeský roľník, ktorý svojím nebeským vozom rozváža vodu a zavlažuje ňou zem.

V závere žalmu nachádzame vznešený obraz „korunovácie roku“, čím sa asi myslí jesenná žatva, resp. zber úrody spojený s poďakovaním Bohu za jeho konanie v prospech človeka (t.j. za Božie požehnanie). Nachádzame tu ďalší archaický obraz Boha a Božieho konania v podobe „nebeského jazdca“ (Boh, ktorý „jazdí na oblakoch“ – por. Ž 18,11; 68,5.34), ktorý „kade prejde, všade je hojnosť“. Hojnosť, doslova „tuk“, je totiž z hľadiska prírodných príčin považovaná hlavne za dôsledok dažďa. Dažďom zavlažená pôda sa stáva plodnou zemou.

Posledný verš (a posledná sloha nášho responzóriového) žalmu prináša obraz zeme ako nevesty, ktorá sa vďaka bohatstvu svojho ženícha (Boha Izraela) oblieka na sobáš spojený so svadobnou hostinou plnou hojnosti, radosti a plesania. V žalme teda nachádzame starobylé tradície tak predizraelské (pravdepodobne kanaánske, príp. egyptské), resp. mimoizraelské (možno asýrske alebo babylonské, ak žalm pochádza z neskoršieho obdobia), ktoré izraelský básnik pretvoril na modlitbu a chválu Boha „zo Siona“. Pokiaľ ide o archaické obrazy opisujúce konanie Boha, ktoré pravdepodobne žalmisti prezvali z literatúry iných náboženstiev, podobnosti sú len vonkajšie, literárne, keďže v základných bodoch náuky o Bohu sa židovská viera od spomenutých pohanských textov zásadne líši. Náboženská frazeológia je podobná ale skúsenosť Boha v Izraeli je podstatne rozdielna.  

Ohlasy 65. žalmu, resp. obrazov či myšlienok v ňom obsiahnutých, nachádzame aj v iných žalmoch (Ž 89,10; 107,29; 96,12; 66,1) alebo spisoch Starého Zákona (napr. Gn 1,7; 7,11), najmä u prorokov (Iz 66,19.23; Iz 30,23.25) alebo v Knihe Jób (napr. podobné obrazy ako vo vv. 7-8 vychádzajúce z predvedeckých predstáv o svete nachádzame v Jób 38,6 alebo 26,12) ako aj v nepriamych narážkach (alúziách) v celom Novom Zákone.

Napríklad evanjelista Marek (4,39) pri opise utíšenia búrky na mori nadväzuje na (pohanskú) predstavu Boha ako „Pána vôd“ (takto sa tituloval napríklad aj kanaánsky boh Bál) a víťaza nad chaosom. Aj Lukáš sa pri svojom opise príchodu Syna človeka opiera o niektoré predstavy Božieho konania obsiahnuté v našom žalme, keď „hukot valiaceho sa mora“  (por. Lk 21,25) chápe ako znamenie posledných čias a teda príchodu mesiášskych čias, ktoré budú charakteristické hojnosťou a plnosťou Božieho požehnania. Aj sv. Pavol nadväzuje v 1Kor 3,16n na slová o „svätosti Pánovho chrámu“ z v. 5, ale tieto slová vzťahuje na samotných veriacich v Krista, keďže vďaka viere v Neho sú veriaci naplnení Duchom Svätým.

Pre viaceré narážky na životodarnú vodu chápala patristická doba (doba tzv. cirkevných otcov, 2. – 8. st. po Kristovi) tento žalm ako krstnú pieseň a v tomto zmysle vysvetľovala jednotlivé verše žalmu (napr. Kristus odpustil v krste hriechy všetkým, ktorí v neho uverili, svojím vtelením posvätil zem a ľudské telo a sviatosťami ich robí úrodnými pre večnosť, a podobne). Pre Izraelitov bol žalm pravdepodobne jarnou náboženskou piesňou, pre nás, kresťanov, môže byť veľkonočným ďakovným hymnom za dar vzkriesenia k večnému životu.

Dôvod výberu záverečnej (tretej) časti Ž 65 do responzóriového žalmu tejto nedele je založený na prenesení významu Božej stvoriteľskej moci, opísanej v tomto žalme, z materiálnej do duchovnej oblasti (Božia moc má rovnaké účinky v oboch oblastiach), do moci Božieho slova, ktoré bolo zasiate do sŕdc veriacich, a prináša v nich vďaka Božej moci (resp. vďaka pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je „Božou mocou“) hojnú úrodu.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/65-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/65; https://biblia.sk/citanie/sep/z/65; https://biblia.sk/citanie/bot/z/65 

Gianfranco Ravasi – Katolícke biblické dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2017

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-65/

 (Mt 13, 1–23) V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné trid­saťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Tu pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ On im odpovedal: „Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané. Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu. Tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo: ,Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa — aby som ich nemohol uzdraviť.‘ Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.

Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi: Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty. U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne. U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku. A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné trid­saťnásobnú.“

Trinásta kapitola Matúšovho evanjelia obsahuje tretiu z piatich Ježišových „veľkých rečí“, okolo ktorých je zostavený Matúšov opis Ježišovho verejného vyučovania. Celá reč pozostáva zo siedmich podobenstiev o Božom kráľovstve, z ktorých prvé budeme počuť túto nedeľu, ďalšie tri na budúcu a posledné tri na ďalšiu nedeľu. Na začiatok každej Ježišovej veľkej reči Matúš vkladá úvod, v ktorom čitateľov zoznamuje s rečníkom, s priamymi poslucháčmi reči, ako aj s prostredím, kde bola reč prednesená.

Ježiš v tomto prípade vychádza z domu, ktorý je miestom poučovania učeníkov, aby oslovil zástupy. Dejiskom reči je Galilejské jazero, ľudovo označované ako „more“. Ježiša prišiel počúvať taký veľký zástup, že musel vstúpiť na rybársku loď („aby ho zástup netlačil“, ako spomína evanjelista Marek – por. Mk 3,9). Z lode prednáša svoju reč zástupu, ktorý stojí na brehu (tento odstup od zástupu má aj iný ako bezpečnostný dôvod – aby bolo Ježiša lepšie vidieť a počuť, keďže breh okolo jazera vytvára prirodzený amfiteáter). Všimnime si ešte jeden detail – Ježiš v loďke nestál, ale sedel, čo je typický postoj pri rabínskom vyučovaní. Prítomnosť učeníkov v úvode k tejto reči nie je spomenutá, ale je predpokladaná, keďže po odznení podobenstva Ježiš vysvetľuje zmysel podobenstva učeníkom (ako aj dôvod, prečo zástupom vykladá svoju náuku iba v podobenstvách).

Ježišova tretia „veľká reč“ u Matúša sa začína podobenstvom o rozsievačovi. Tento názov pre toto podobenstvo, ktoré je vo všetkých synoptických evanjeliách (Mk 4,1nn; Lk 8,4nn), sa nachádza priamo v Matúšovom evanjeliu (Mt 13,18), hoci skutočný zmysel podobenstva by vystihol skôr názov „podobenstvo o štvorakej pôde srdca“, resp. podobenstvo o správnom počúvaní Božieho slova. Toto podobenstvo má síce dôležitý význam pre vysvetlenie správneho nastavenia srdca pre prijatie Božieho slova, ale Ježiša k predneseniu tohto podobenstva vyprovokoval skôr nezáujem o Božie slovo. S týmto nezáujmom o Božie slovo sa Ježiš stretával všade okolo seba podobne, ako sa s ním stretáva v celých svojich dejinách Cirkev, osobitne hlásatelia Božieho slova. Toto podobenstvo je teda – podobne ako napríklad aj podobenstvo o zlých vinohradníkoch (por. Mt 21,33nn) – odpoveďou na odmietnutie Ježiša ako mesiášskeho Kráľa zo strany Izraela.

Niektorí komentátori hovoria, že tu vlastne nejde o jedno podobenstvo, ale o štyri podobenstvá, ktoré sa navzájom dopĺňajú, keďže Ježiš opisuje na štyroch prirovnaniach týkajúcich sa kvality poľnohospodárskej pôdy štyri rôzne postoje pri počúvaní Božieho slova. To, čo tieto štyri podobenstvá spája dohromady je osoba rozsievača, ktorý sa však z ďalšieho rozprávania vytráca, a pozornosť poslucháčov je zameraná na výsledok jeho činnosti, teda siatia semena vo vzťahu k rôznym miestam, kde semená padli.

Obraz rozsievača je v Starom Zákone zriedkavý (Iz 37,30; 55,10-11; Jer 31,27; Oz 2,23.25), ale je znamením nádeje, lebo vždy vyjadruje činnosť Boha, ktorý sa po nejakej kritickej situácii v dejinách národa opäť zjavuje, aby sa opätovne ujal svojho ľudu, ktorý ho opustil. Ježiš prichádza ako božský Rozsievač, aby ohlásil príchod nebeského Kráľovstva. Vo svojom rozsievaní pozvania do Kráľovstva je štedrý, ba až márnotratný, nestará sa veľmi o výber vhodnej pôdy na siatie svojho slova, svoje slovo ponúka každému. Avšak dynamika rozprávania sa sústreďuje na štvrtý typ pôdy, na dobrú pôdu, ktorá umožňuje siatbe priniesť plody.

Vysvetlenie, ktoré následne Ježiš dáva učeníkom, je vzorcom, ako treba chápať Ježišove podobenstvá. Vysvetlenie, ktoré máme hľadať, má byť prosté a jednoduché, môžeme ho však chápať stále hlbšie a dokonalejšie. Stručne povedané, toto podobenstvo ukazuje Božiu starostlivosť o náš večný život. Boh je neúnavný rozsievač, ktorý neustále vkladá do našich sŕdc svoje slovo, a dennodenne a bez prestania, aj v tejto chvíli, sa rôznymi spôsobmi snaží viesť nás do svojho Kráľovstva. Táto jeho starostlivosť však naráža na prekážky v našich srdciach. Tie prekážky sú tri – diabol, svet a telo. Pokiaľ ide o diabla, ten drží mnohých ľudí natoľko vo svojej moci, že nie sú schopní ani len počúvať Božie Slovo, vôbec mu nerozumejú, zdá sa im ako bláznovstvo (v. 15). Pokiaľ ide o svet, ten je natoľko preplnený zlom, že nám zastiera pohľad na Boha a vzbudzuje dojem, že sily sveta sú mocnejšie ako Božia moc vo svete (v. 16-17). A pokiaľ ide o telo, cítime všetci, že naša vlastná skazená ľudská prirodzenosť nám nesmierne sťažuje cestu za Kristom (v. 18-19).

Toto podobenstvo spočiatku hovorí o zdanlivej neúčinnosti Božieho slova, ale končí veľmi optimisticky, lebo ani diabol, ani svet, ani naša vlastná hriešnosť v konečnom dôsledku nemôžu zabrániť Božiemu slovu zmeniť naše srdcia a napokon priniesť bohatú úrodu v Božom kráľovstve. Takto musíme chápať aj toto podobenstvo – nie ako obraz neúčinnosti Božieho slova, ktoré neustále naráža na nevhodnú pôdu pre svoj rast, ale práve naopak, ako obraz premieňajúcej sily Božieho slova, ktoré aj neúrodnú pôdu postupne prekyprí a zmení na úrodnú oráčinu prinášajúcu mnohonásobnú úrodu dobra, lásky a krásy. Toto podobenstvo teda na jednej strane hovorí o našej ľudskej neschopnosti počúvať Božie slovo bez Božej pomoci, ale na druhej strane vysvetľuje, že ani táto naša ľudská neschopnosť nie je absolútnou prekážkou Božieho pôsobenia v nás, lebo naša spása je tak či tak viac Božím darom a Božou prácou v našich srdciach než výsledkom našej snahy o zmenu života – samozrejme, bez tejto snahy by ani Božia moc nič nedokázala, lebo potrebuje našu slobodnú vôľu, náš súhlas.

Pokiaľ ide výklad jednotlivých postojov pri počúvaní Božieho slova, niektorí komentátori upozorňujú, že tu nejde o štyri typy ľudí, ale o štyri spôsoby počúvania, ktoré sa týkajú každého z nás, lebo my všetci v rôznych obdobiach života počúvame rôzne, spočiatku veľmi nepozorne a bez úžitku, ale pôda nášho srdca sa má postupným pôsobením Božieho slova meniť na stále otvorenejšiu pre prijatie Božieho slova a stále úrodnejšiu. Kraj cesty, alebo tvrdá pôda, môže takto označovať nielen bezbožných a svetsky založených ľudí, ktorí sú úplne v moci diabla a sú nevšímaví voči posolstvu Božieho slova, ale môže označovať aj obdobie detstva, resp. nezrelosti v duchovnom živote, ktorou sme všetci prešli, a kedy sme boli zvyčajne ľahostajní voči Bohu. Skalnatá, resp. plytká pôda nie je len označenie pre nepozorných a povrchných poslucháčov Božieho slova, ktorí už síce začali vnímať dôležitosť Boha pre svoj život, ale ich srdcia sú stále príliš naplnené svetskými túžbami, ale takáto pôda označuje aj začiatky duchovného života, ktorý je veľmi zložitým obdobím duchovného vývoja. Tŕnistá pôda je obrazom nielen sŕdc mnohých veriacich, ktorých srdcia sú preplnené strachom o svoj život a pozemské potreby, ale označuje aj stav mnohých horlivých veriacich, ktorí sa nedokážu úplne odovzdať do Božích rúk a podliehajú nedôvere voči Bohu, ktorá ako tŕnie zabraňuje Božiemu kráľovstvu rásť.

Evanjelisti medzi samotné podobenstvo a jeho vysvetlenie v úzkom kruhu 12 apoštolov vkladajú ešte vsuvku o tom, prečo Ježiš hovorí v podobenstvách. Ježiš sa tu odvoláva na slová proroka Izaiáša 6,9-10, v ktorých Boh  na Izraelitov kvôli zatvrdilosti ich sŕdc sťahuje akoby kliatbu (odoberá im pôsobenie Božieho ducha), aby nechápali Božie zámery. Tieto slová znejú veľmi tvrdo a sú v zdanlivom priamom rozpore s Ježišovou túžbou odovzdať svetu poznanie Boha. Tieto slová preto musíme chápať v súlade s celkovým posolstvom evanjelia v tom zmysle, že na to, aby sme prijali Božie slovo nestačia len oči, uši či iné zmyslové orgány, ba ani primerané rozumové schopnosti, ale najmä otvorené srdce. Nestačí teda len ušami počúvať a očami pozerať na hlásateľov Božieho slova, či rozumom ich vnímať, ale treba sa naozaj snažiť o vnútornú pozornosť a pochopenie toho, čo nám Božie slovo hovorí, inak nám počúvanie Slova bude viac na škodu než na osoh. Ježiš tu má stále pred očami to, čo by sme mohli nazvať „škandálom odmietnutia Božieho slova“, a čo je istým spôsobom pre naozaj veriaceho človeka nepochopiteľné. Dôvod, prečo niektorí ľudia Božie slovo prijímajú a iní nie, hoci ho rovnako počuli, je tajomstvom ľudskej slobody, ktoré nie je možné dostatočne rozumovo vysvetliť. Ježiš však svojich učeníkov varuje pred takýmto prístupom k Božiemu slovu, a blahoslaví tých, ktorí pre Božie slovo majú otvorené nielen oči a uši, ale hlavne srdcia.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-131-23/